Jánošíka som nemaľoval na sklo, ale na duše divákov ...

V nedeľu 25. marca 2012 si pripomenieme nedožité 70-té narodeniny jednej z najvýraznejších umeleckých osobností – Michala Dočolomanského. S jedným z najobľúbenejších hercov sme sa rozlúčili príliš skoro. Michal Dočolomanský zomrel vo veku 66 rokov 26. augusta 2008. Členom činohry SND sa stal hneď po absolvovaní VŠMU v roku 1964 a za 44 rokov na našej prvej činohernej scéne vytvoril vyše sto postáv, ďalšie desiatky na filmovom plátne a televíznej obrazovke.

Na scéne SND mu vďační diváci mali možnosť zatlieskať naposledy na konci divadelnej sezóny 2007/2008 - 30. júna v Goldoniho komédii Čertice. O dva mesiace podľahol zákernej chorobe a tak v nasledujúcej divadelnej sezóne už jeho šatňa osirela.

Pri príležitosti 65. narodenín a v tom čase aj otvorenia novej budovy SND, v podstate v jednom z posledných rozhovorov si zaspomínal:

„Keď som ako mladík chodieval denne okolo SND, tak som si vždy pomyslel: pane, bože, keby som tak tu mohol raz hrávať. Neskôr od vstupu na VŠMU som mal šťastie   - v prvom semestri som sa  totiž veľmi hanbil a keby ma boli vtedy klasifikovali, tak nikdy zo mňa herec nebude. Napokon som skončil s červeným diplomom. A pocit, že už od študentských liet až doteraz patrím do SND je fantastický. Je pre mňa šťastím, že som sa  členom  tohto výnimočného tímu stal ešte ako poslucháč VŠMU a že som jeho súčasťou dodnes, vážim si to. Hrali sme divadlo, ktoré nám kolegovia v Čechách závideli a myslím, že je to tak dodnes. Boli sme šťastná generácia už tým, že sme sa na našej prvej scéne dostali medzi takých výnimočných hercov, našich budúcich kolegov, ako boli Machata, Chudík, Dibarbora, Gregor, Filčík a tak každý z nás, mladých, chcel byť dobrý. Nebol som lenivý, vždy som mal veľa energie, robil som rád, šiel som z role do role. Zahral som si dosýtosti a to je pre herca to najdôležitejšie.  Rovnako ako pocit po skončení predstavenia, keď sa pozerá na tváre divákov, spokojných, ako s chuťou tlieskajú –  to je tá najkrajšia odmena. Herec a publikum – sú chvíle, keď máte až zimomriavky na tele, keď tí, ktorí sú v hľadisku s Vami žijú...a to sa nedá vymeniť za nič na svete. Stalo sa tak napríklad 647-krát na kultovom predstavení Maľované na skle. Jánošíka som nemaľoval na sklo, ale na duše divákov. Najviac som sa však asi popasoval s postavou Peer Gynta (1979) v rovnomennej Ibsenovej dráme, v trojhhodinovom monológu muža od osemnásť po osemdesiat rokov. Zvyčajne túto postavu hrajú traja herci, bola to veľká príležitosť i zodpovednosť.

Hrával som vo filmoch aj v televíznych inscenáciách, ale divadlo bolo a je pre mňa všetkým. Všetko sa muselo podriadiť SND. Som verný tejto značke, som na ňu hrdý a som rád, že máme nové divadlo v budúcej atraktívnej zóne“.