Činohra SND pripravuje

Bakchantky

Rastislav Ballek patrí k najvýraznejším divadelným tvorcom svojej generácie. Jeho inscenácie sa vyznačujú veľmi osobitým prístupom s jedinečným rukopisom. Inscenáciami próz slovenskej klasiky objavil pre divákov zabudnuté diela našej literatúry, pripomenul osudy básnika Jána Hollého v inscenácii Hollyroth, vyvolal mimoriadnu pozornosť tým, že na javisko priviedol postavu Jozefa Tisa, ako prvý na Slovensku inscenoval jedinú zachovanú tragickú trilógiu z čias starovekého Grécka. Do Činohry SND sa na sklonku tejto sezóny vracia opäť s antickou predlohou.

V minulosti ste v Činohre SND režírovali Aischylovu trilógiu Oresteia. V slovenskom divadle sa antické predlohy objavujú veľmi zriedkavo. Odkedy a čím je táto dramatika pre vás zaujímavá a inšpiratívna?

V antickej tragédii vidíme bežné životné situácie v podobe koncentrovanej katastrofy, to je celé. Banálna a rozšírená neuróza s nenáhodným názvom oidipovský komplex je v tragédii Kráľ Oidipus koncentrovaným výbuchom nešťastia a krutosti. A nie je to len pre efekt. Som presvedčený, že pohľad na katastrofy nás nepriťahuje len z profánnych dôvodov. Je v tom akási nutkavá potreba premyslieť bežné veci v krajnostiach, v extrémnych polohách, vďaka ktorým získavame hlbší pohľad do vnútra vecí.

Ste autorom myšlienky inscenovať u nás málo známu Euripidovu hru Bakchantky. Kedy sa stala súčasťou vašich úvah a čo vás na nej zaujalo?

Bakchantky sú považované za poslednú významnú tragédiu gréckeho staroveku. Možno aj preto, že sa nám množstvo diel antických dramatikov nezachovalo… ale to nie je dôležité. Podstatné je, že symbolicky i fakticky uzatvára mohutné vzopätie gréckeho ducha sugestívnym obrazom pádu do barbarstva, zániku individuali ty aj polis, mestského štátu – ľudského spoločenstva postaveného na racionalite a mravnosti.

Je niečím táto hra výnimočná? Čím sa odlišuje od ostatných antických hier?

Nie som odborník, ale aj laikovi v tomto prípade udrie do očí to, čo hra takmer sadisticky opisuje – náhly, desivý, nedôstojný a nepochopiteľný úpadok… indivídua, rodiny a štátu. Pričom príčinou toho všetkého je pôsobenie akéhosi nového boha, Dionýza, ktorý je zhodou okolností aj mýtickým pôvodcom divadla ako takého. Takže súvislostí je dostatok.

Videli ste nejakú inscenáciu tejto Euripidovej hry? Zaujala vás niečím?

Zo záznamu poznám inscenáciu Klausa Michaela Grübera zo sedemdesiatych rokov s Brunom Ganzom v hlavnej úlohe. Nedá sa opísať, treba vidieť.

Inscenovanie antických drám sprevádza povesť, že dôležitou úlohou režiséra je nájsť kľúč k interpretácii zboru, ktorý je súčasťou každej hry tohto obdobia. Ako vnímate túto tézu, aké k nej zaujímate stanovisko ako režisér?

Antický zbor je pre nás už dnes ťažko pochopiteľná inštitúcia. Samozrejme, vždy to nakoniec môže byť skupina hercov v druhom pláne, ktorí hovoria naraz, ale nemyslím si, že by sa tým vystihovala podstata.

V obsadení nechýba Anna Javorková, ktorá je považovaná za prototyp interpretky antických predlôh a v roku 2013 získala ocenenie DOSKY za najlepší ženský herecký výkon v postave Klytaiméstry vo vašej inscenácii Oresteia. Vyžadujú si antické predlohy špecifický herecký prístup, respektíve aký prístup im podľa vás prospieva a čím môžu byť antické postavy zaujímavé pre súčasných hercov?

Antické postavy sú zaujímavé tým, že trpia. Preháňajú, kričia od údivu alebo od bolesti. Nachádzajú sa v zvláštnom stave exaltácie či posadnutosti… To nie sú veci, na ktoré sme zvyknutí z komerčných televízií. Antika je pre hercov vždy výzva – prekonať dominujúci realistický temperament smerom k extrému, rituálu, obeti… teda k polohám, z ktorých sa kedysi dávno divadlo zrodilo.

Autorom prvého prekladu Bakchantiek do slovenčiny je Peter Lomnický, ktorý hru preložil priamo pre Činohru SND. Doposiaľ je však z antickej drámy do nášho jazyka preložený len zlomok. Je perspektíva dobehnúť zameškané aj inak ako prekladmi ad hoc?

Naopak. Záujem divadla je myslím najlepšou motiváciou na to, aby preklad vznikol. Na informatívne prečítanie postačí čeština, prípadne iný cudzí jazyk. Skutočný zážitok je možný iba v divadle a tu je nutná živá reč. Koniec koncov, Lomnického brilantný preklad Aristofanových Oblakov tiež vznikol na objednávku SND.

Rastislav Ballek, režisér v rozhovore s Mirom Dachom, dramaturgom Činohry SND

Fyzici

Hra s názvom Fyzici s podtitulom komédia od švajčiarskeho dramatika Friedricha Dürrenmatta zachvátila divadelnú Európu krátko po napísaní. Stala sa groteskou s veľmi reálnymi témami, ktoré v období studenej vojny vyvolávali strach v časti ľudstva.

Hra, ktorú napísal v roku 1961, sa inscenovala hneď v roku 1962 v Schauspielhaus Zürich. A na slovenských javiskách ju diváci videli následne nato. Už v marci 1963 sme ju uviedli v SND v réžii Ivana Licharda. Následne v decembri 1963 v Divadle Jonáša Záborského v Prešove v réžii Pavla Rímskeho, v apríli 1964 v Krajovom divadle v Trnave v réžii Zdena Krausa a napokon až v máji 1969 v Štátnom divadle Košice v réžii Vladimíra Petrušku. A zdá sa, že potom sa čas Fyzikov na Slovensku naplnil a objavili sa vo sfére nezávislého divadla až po roku 2000. A teraz takmer päťdesiat rokov od posledného uvedenia na pôde profesionálneho štátneho divadla sa k Fyzikom v Činohre SND vraciame inscenáciou poľského režiséra Jana Klatu. Jeho tvorbu sme priblížili v minulom čísle, ale k úspechom treba prirátať veľmi čerstvú cenu, a to, že jeho minuloročná inscenácia Něco za něco v pražskom Divadle pod Palmovkou sa stala v marci 2019 víťaznou inscenáciou roku 2018. Ale naspäť k Fyzikom. Táto modelová hra v čase studenej vojny zhmotnila predstavy o dosahu obáv z atómového zbrojenia. Vznikla vlastne krátko po stavbe berlínskeho múru v roku 1961, v období, ktoré nazvali atómovým vekom. Ešte stále čerstvo po skúsenosti s 2. svetovou vojnou, ale i kórejskou krízou z rokov 1950 – 1953. Bolo to obdobie politicky nestabilné, ktoré eskalovalo napätia a neistoty. V čase takýchto pnutí a neistôt prišiel Dürrenmatt s hrami, ktoré svet zasadili do modelového rámca a otvárali možnosti interpretácie. Dürrenmatt prišiel so svojou umeleckou tézou, v ktorej svet nezobrazuje v tragických súvislostiach tragicky, ale tragické okolnosti dostávajú groteskný až komediálny rozmer. Je to svet, ktorému sa vysmieva, svet, ktorý desí, svet, ktorý prekvapuje. Komédia, groteska sa stáva žánrom, ktorým sa v danej situácii dá hovoriť o danej dobe. Inšpiráciu našiel aj v hre Bertolta Brechta Život Galileiho. Vlastnú hru opatril dôležitými 21 bodmi, ktoré by mohli čitateľa bezpečne previesť žánrom i zmyslom textu. Modelová hra alebo situácia vovádza diváka i čitateľa do špecializovaného psychiatrického zariadenia doktorky Mathildy von Zahnd, kde sa stretávajú rôzni pacienti. Trojica hlavných aktérov predstiera bláznivosť cez konkrétnu osobnosť. Objavuje sa tu vizionár ako Einstien, Newton či skeptik, nositeľ apokalypsy v podobe kráľa Šalamúna. V skutočnosti sú to fyzici, agenti tajných služieb, ktorí sa ukrývajú pred svetom v snahe zachrániť ho pred zneužitím ich poznatkov, ktoré súvisia so silou jadra. Prekvapivý záver odhaľuje, kto je v tejto hre skutočný blázon, kto je vedec, kto je agent, kto je manipulátor a kto sa chystá zničiť svet.

dnešným poznaním minulosti, so skúsenosťou s atómovou bombou 2. svetovej vojny, s výbuchom atómovej elektrárne Černobyľ a naposledy i s katastrofou vo Fukušime sa môžeme na Fyzikov dívať súčasnejšími očami. Už to nie je iba modelová hra, ale hlboký rez do myslenia človeka 20. a 21. storočia. Do jeho utópií, predstáv o lepšom svete i totálnom skepticizme a zlyhaní. Fyzici zapadajú do sezóny, v ktorej sa skúmajú možnosti intelektu v období, keď sa zdá, že nadpočet informácií spôsobuje dezinformovanosť. Môžeme sa ešte spoliehať na poznanie? Kto preberá zodpovednosť za svet? Kde sú a aká je pozícia vedcov vo vzťahu k veľkým spoločnostiam a zbrojárskemu priemyslu? Aká je vlastne realita, keď sa zdá, že nie je tým, čím sa zdá? Fyzici už opäť nie sú vzdialená minulosť, ale nepokojná blízkosť, keď sa zdá, že svet riadia blázni.

Miriam Kičiňová, lektorka dramaturgie Činohry SND, dramaturgička inscenácie