Dnes večer nehráme - návrat nielen do novembra 1989

Udalosti, ktoré sa v novembri 1989 udiali, a ich výskum, debaty s hercami otvorili počas skúšobného procesu inscenácie Dnes večer nehráme veľkú šírku tém.

Pôvodne sme sa ako tvorivý tím chceli dotknúť rekonštrukcie udalostí medzi 17. novembrom 1989 a 11. decembrom 1989, keď sa v Slovenskom národnom divadle na protest proti brutálnemu zásahu proti demonštrantom 17. novembra 1989 na Národnej triede v Prahe a ako podpora českých divadelníkov, ktorí okamžite reagovali „nehratím“, nehralo. Neskôr sa objavili požiadavky na generálny štrajk 27. novembra. Požiadavka Občianskeho fóra i Verejnosti proti násiliu o zrušenie štvrtého článku ústavy o monopole komunistickej strany sa po slobodných voľbách nakoniec naplnila aj vďaka tomu, že divadlá reagovali tým najcitlivejším spôsobom – namiesto hrania diskutovali s divákmi.

Slovenskí i českí herci mali v tomto revolučnom procese dôležitú úlohu. O tom píšu historici. Zdá sa však, že téma zasahuje širšie, lebo sa odhaľujú mnohé postoje a posolstvá. Istým mottom, ktoré sa objavilo počas skúšania, je reč Emila Horvátha na spoločnom aktíve Činohry SND s predstaviteľmi ministerstva kultúry Pavlom Koyšom, Jozefom Kotom a tajomníkom ÚV KSS Gejzom Šlapkom z 20. 11. 1989, kde vyslovil: „My ako občania tohto štátu sa môžeme vyjadriť ako občania. Vy ste vedúci činitelia a môžete sa vyjadriť ako vedúci činitelia. A môžete sa vyjadriť aj ako ľudia a občania k tomuto, prečo nehráme. Viete, mám taký dojem, že sme brali na seba isté riziko, keď sme sa podpísali pod vyhlásenie, že sme proti násiliu. Mám pocit, že sa môžem vyjadriť ako herec národného divadla, ako občan, ako človek, ako otec a túto šancu má každý z nás vrátane vás.“ Po tomto jeho vyjadrení nastal v skúšobni v budove DPOH na Gorkého ulici ohromný potlesk. Nasledujúci deň sa v historickej budove (ktorú napriek zákazu otvoril riaditeľ opery Juraj Hrubant) konalo stretnutie všetkých členov divadla a prijali toto stanovisko k vtedajšej spoločenskej situácii: „Jednou z prvých povinností človeka je zachovanie života, aj toho svojho. Ak nám ide dôstojný život, o jeho naplnenie v zmysle všeobecne ľudského poslania: slúžiť dobru, spravodlivosti a pravde, pokúsme sa o to všetci spolu na základe slobodnej voľby v hraniciach tej najhumánnejšej slušnosti a tolerancie, bez hnevu, nenávisti, s láskou k blížnemu a k prírode, ktorej sme súčasťou. S úctou k minulosti, ale aj s plnou zodpovednosťou k budúcnosti. Začnime už raz pri čistom stole a čistej tabuli, bez nemorálnych kompromisov. Pokračujme z našej vlastnej podstaty národnej, historickej, pod spoločnou strechou československej vzájomnosti. Nech naše myšlienky majú dosť voľného priestoru, aby sme mohli žiť život v pravde. Vytvorme spoločne takú republiku, v ktorej sa budeme všetci konečne cítiť doma ako plnoprávni občania v demokratickom socialistickom štáte rešpektujúcom zásady politického pluralizmu.“ Zdá sa, že sú to napriek tridsiatim rokom slová stále platné a aktuálne, ktoré je možné bez akéhokoľvek diskutovania akceptovať i dnes. Medzi inými dramatickými dialógmi, ktoré sa toho dvadsiateho novembra medzi predstaviteľmi moci a hercami odohrali, je i tento:

Milan Kňažko: Ja chcem hovoriť na dôstojnom fóre a na úrovni, prečo nám v tom bránite?

Gejza Šlapka: Chceš hrať divadlo? Alebo o čo ti ide?

Martin Porubjak: ... jasne to hovoríme.

Milan Kňažko: ... už šesť hodín o tom hovoríme, takže s takouto demagógiou nás... to si nechajte na vaše mítingy.

Gejza Šlapka: ... ak chceš debatovať...

Milan Kňažko: ... chceme, tak sme sa dohodli. To je zrejmé. Prečo nám v tom chcete zabrániť?

Gejza Šlapka: ... to je zasa debata...

Milan Kňažko: ... kým sa nevyriešia zásadné problémy, bude debata možno ešte päť rokov. Čo si myslíte, že sa to skončí zajtra a bude, ako to bolo? To by ste chceli?

Gejza Šlapka: Nie, Milanko, ja ti poviem, o čo ti ide, a teraz ma aj vypískajte. Ide o to, že sa to nepodarilo v kostoloch, a chceš to robiť v divadlách. /v sále sa ozval veľký a výrazný nesúhlas/

Peter Rúfus: To je vaša uvzatá predstava. Nechcete vidieť ďalej, my chceme vidieť ďalej. (m. o. sa ozvalo: Toto nie je dialóg!)

Tento dialóg s mocou sa dá divadelne uchopiť len sčasti. Vťahuje však do sveta, v ktorom je túžba po hodnotách, slobode, pravde a zodpovednosti i rovnosti. Je i odkazom na sviečkovú manifestáciu. Nasledujúce dva týždne divadlo naozaj patrilo diskusiám s divákmi, analýze spoločenskej situácie a možnosti slobodne vyjadriť svoj názor. Vrcholom bolo spoločné stretnutie v historickej budove 29. novembra aj s predstaviteľmi Občianskeho fóra Václavom Havlom i Martou Kubišovou a hercami pražského národného divadla Janou Hlaváčovou a Borisom Rosnerom a práve počas tohto stretnutia prišlo k informácii o zrušení štvrtého článku ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany. Priamo v divadle oznámili túto správu divákom nielen v hľadisku, ale aj na televíznej obrazovke. Práve istá odvaha, prekonanie vlastného strachu, ale aj úvaha nad zmyslom, podstatou a poslaním hereckého kumštu je vodiacim prvkom pri vzniku našej autorskej inscenácie Dnes večer nehráme. Bohatý materiál osobných spomienok, hereckých skúseností, konfrontácia divadelných postáv i súčasných tém sa stretnú v jeden večer na jednom javisku. Dnes večer nehráme je aj o podstate divadelného umenia, o podstate herectva. Inscenácia je však aj dôstojnou spomienkou a poctou tým divadelným kolegom i z tejto inštitúcie, ktorí nie sú medzi nami, ale svojím hlasným a jasným verejným postojom sa napriek strachu a neistote postavili na stranu pravdy. Tento text uzavriem ďalším divadelným posolstvom. Na záver činoherného aktívu dal vtedajší riaditeľ činohry, náš nebohý divadelný principál Juraj Slezáček, toto vyhlásenie do televízie:

Moderátorka: Prečo sa stretli dnes činoherci a aké je konečné stanovisko?

Juraj Slezáček: Začnem tou druhou otázkou. Konečné stanovisko ešte nie je, pretože dnes to bol iba súbor činohry na svojom aktíve a zajtra poobede by to malo byť celodivadelné stretnutie, to znamená všetkých telies, všetkých pracovníkov, či už technických, hospodárskych, slovom opera, balet, činohra. Prečo sme sa stretli, je asi už jasné. Jeden z dôvodov je solidarita s českými kolegami. A druhá vec je, že ani my nesúhlasíme s postupmi a metódami, ktoré boli v Prahe pri manifestácii pri príležitosti medzinárodného dňa študentstva použité. Je to v našom základnom rozpore s naším kumštýrskym cítením, s naším, obrazne povedané, vierovyznaním. Je to symbolické vystúpenie proti násiliu a s činmi násilia v akejkoľvek forme. Jedno môžem teda určite povedať, že som veľmi unavený a nešťastný z toho, že nemôžem momentálne vykonávať svoje vlastné povolanie – totiž večer hrať. Nemôžem ho zatiaľ totiž vykonávať viac-menej z vlastnej vôle. Z vôle kolektívu, ktorý reprezentujem. Ja verím, že naše vyjadrenia, ku ktorým zajtra dospejeme, budú pochopené správne, budú čo najrýchlejšie realizované. A že znova sa čo najrýchlejšie zdvihne opona, aby sme robili to, čo máme, aby sme hrali divadlo.

P. S. My pracovníci Slovenského národného divadla sa pripájame k vyhláseniu prijatému na mimoriadnej schôdzi ROH zamestnancov Národného divadla v Prahe tohto znenia:

Dosiaľ sme sa domnievali, že tým najzmysluplnejším, čo od nás spoločnosť očakáva, je za všetkých okolností hrať čo najlepšie divadlo. Nepredpokladali sme, že vzniknú okolnosti, keď budeme nútení dôjsť k presvedčeniu, že výrazom našej občianskej povinnosti je divadlo nehrať.

Miriam Kičiňová, lektorka dramaturgie Činohry SND