Arnold Flögl – spievajúci herec

Popri českých spevákoch, pre ktorých bola Opera SND len prestupovou stanicou na významné české operné scény, a popri postupne sa rozrastajúcej galérii slovenských operných spevákov osobitnú kategóriu v dejinách Opery SND zohrali českí (moravskí) umelci, ktorí celú alebo aspoň prevažnú časť svojej umeleckej cesty venovali Bratislave.

V prvej fáze našich operných dejín to bola sopranistka Helena Bartošová a dvaja basisti Zdenko Ruth Markov (1891 – 1956) a Arnold Flögl (1885 – 1956).

Flögl nastúpil do Opery SND už ako skúsený spevák, ktorý mal za sebou pôsobenie v pražskom ND, v záhrebskej a brnianskej opere a členom SND bol v sezónach 1930 – 1931 až 1948 – 1949. Svoj vrelý vzťah k Slovensku demonštroval už v roku 1912, keď v opernom predstavení Slovenského spevokolu v Martine spieval úlohu Gašpara vo Weberovom Čarostrelcovi.

V Bratislave bol Flögl od samého začiatku jedným z protagonistov operného súboru, k čomu ho predurčoval jeho veľký hlasový fond a úžasné výrazové spevácko-herecké danosti. Nerobilo mu nijaký problém večer čo večer sa prevteľovať z výsostne tragických do komických postáv. Debutoval v Smetanovom Tajomstve (Bonifác) a postupne sa uplatnil vo všetkých repertoárových oblastiach. Bol skvelým Kecalom v Predanej neveste, Vodníkom v Rusalke, herecky bohato prepracovaným Revírnikom v Janáčkovej Liške Bystrouške a „tvrdým“ Dikojom v skladateľovej Káti Kabanovej. Výborné kreácie vytvoril v uvádzaných Mozartových operách (Figaro, Alfonso z Cosí fan tutte, Leporello z Dona Giovanniho, Sarastro z Čarovnej flauty), bol spupným Pizarrom vo Fideliovi, drsným požívačníkom Ochsom v Straussovom Gavalierovi s ružou, démonickým Lindorfom v Hoffmannových rozprávkach a ešte vo veku 63 rokov si zopakoval Gounodovho Mefista vo Faustovi. Ako don Basilio spolu s Ruth-Markovom (don Bartolo) vytvárali jedinečnú komickú dvojicu v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly. V poslednom desaťročí svojej kariéry sa zaskvel ako Ivan Chovanskij v Musorgského Chovančine (1939, odvtedy v SND neuvedenej) a o sedem rokov neskôr vytvoril strhujúcu kreáciu ruského cára v Borisovi Godunovovi (16 rokov predtým v Musorgského opere spieval pri zájazde SND do Prahy úlohu Pimena vedľa Šaľapinovho Borisa). Jeho poslednou veľkou kreáciou bol rytier smutnej postavy Don Quijote v Massenetovej opere. (1947). Nie je náhodné, že najviac zaujal práve v tých úlohách, ktoré boli doménou veľkého spievajúceho herca, unikátneho Fiodora Šaľapina, a po istý čas sa zdalo, že v jeho šľapajach pôjde novoangažovaný František Zvarík, ktorý však napokon uprednostnil činohru. Flögl popri opere nesmierne rád interpretoval aj slovenské piesne.

Flögl bol všestranným divadelníkom. V Opere SND režíroval niekoľko opier (Barbier zo Sevilly, Don Pasquale, Ero z onoho sveta atď.). Ešte v ére Karla Nedbala, ktorý neveľmi prial poslovenčovaniu súboru, preložil do slovenčiny Massenetovu operu Thais, Čajkovského Eugena Onegina a päť opier balkánskych, resp. slovanských autorov (Nottara, Čerepin, Vladigerov, Širola, Dobronič), z ktorých niektoré aj režíroval (pravda, mali len zopár repríz). V tejto aktivite pokračoval aj počas vojnovej Slovenskej republiky, keď zhotovil preklad Zandonaiovej Ľúbostnej komédie, Stojanovovej Salambo, Smetanovej Hubičky atď. Po vojne spolu so spisovateľom Ľudom Ondrejovom preložili Smetanovu Predanú nevestu a sám Musorgského Soročinský jarmok, Offenbachove Hoffmannove rozprávky a Janáčkovu Káťu Kabanovú.

V časoch, v ktorých stačilo dobre spievať, predbehol svoju dobu, neinterpretoval spevácke party, ale vytváral ľudské charaktery spevom, pohybom, gestikou a mimikou. Vedel účinne pracovať aj s maskou svojej tváre, v ktorej sa už na prvý pohľad dali vyčítať povahové vlastnosti interpretovanej postavy. Ako svojrázna osobnosť nemal v súbore konkurenta.

V rokoch 1939 – 1945 pôsobil pedagogicky na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (Štátnom konzervatóriu), kde vychoval napríklad mezzosopranistku Oľgu Hanákovú, operetnú divu Gizelu Veclovú a basistu Jána Hadrabu.
 
Vladimír Blaho

publicista