Začiatky (1920 - 1932)

Divadlo v slovenskom jazyku sa začalo na Slovensku hrať už v roku 1831 a zohralo významnú úlohu v procese národného obrodenia. Profesionalizácia slovenského činoherného umenia však nastala až po vzniku SND, aj to nie hneď. Prvý umelecký kolektív Činohry SND vytvorili členovia Východočeského divadla Bedřicha Jeřábka. Súbor pozostával z českých hercov a tí hrali aj v Bratislave zväčša po česky (prvou premiérou Činohry SND bola Mariša bratov Mrštíkovcov v marci 1920; po slovensky uviedol súbor jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského Hriech a V službe v máji 1920). V roku 1921 nastúpili do Činohry SND prví slovenskí herci (Andrej Bagar, Ján Borodáč, Oľga Országhová-Borodáčová, Jozef Kello, Gašpar Arbét, neskôr Hana Meličková) a po príchode prvého slovenského profesionálneho režiséra Jána Borodáča (1924) sa ďalej zvyšoval počet slovenských premiér

Rozdelenie činoherného súboru SND (1932 - 1938)

V roku 1932 sa činoherný súbor SND rozdelil na dve skupiny: činohru českú (pod vedením režiséra Viktora Šulca) a slovenskú (na čele s J. Borodáčom). Tvorivý dialóg oboch súborov (a režisérov) prispel k rozvoju divadelnej tvorby. Borodáčov kriticko-realistický rukopis získal v slovenskej činohre zdravú a potrebnú oponentúru v polovici 30. rokov príchodom režiséra Jána Jamnického, avantgardného umelca inšpirovaného európskymi divadelnými osobnosťami (Ochlopkov, Tairov, Mejerchoľd, E. F. Burian), ktorý chápal divadlo ako vnútorne bohatú syntézu viacerých umení. V tom čase prichádza do Činohry SND aj nová generácia mladých hercov, absolventov Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave, a súbor sa výrazne profesionalizuje.

Druhá svetová vojna (1939 - 1945)

V zmenených politických podmienkach v rokoch 1938 – 1939 po mníchovskej dohode a rozpade Československa je zrušená česká činohra SND. Väčšina českých umelcov opúšťa Slovensko (ostáva herec a režisér Jozef Budský). Riaditeľom sa stáva Feldi Brezinský. Ako dramaturg a neskôr režisér začína v činohre Ferdinand Hoffman, nastúpi i Jozef Sedlák. Nastupuje plejáda mladých hercov, ktorí sa stávajú na ďalšie desiatky rokov oporami súboru (M. Huba, F. Dibarbora, K. L. Zachar, V. Záborský, F. Zvarík, L. Chudík, J. Pántik). V činohre sa dopĺňa režisérsky zbor aj dramaturgia, rozvíja sa slovenská dramatická tvorba (I. Stodola, J. Barč-Ivan, P. Zvon, M. Rázusová-Martáková). V súbore sa v období existencie Slovenskej republiky (1939 – 1945) polarizuje nielen estetická, ale aj ideová orientácia: na jednej strane stojí tradicionalistický, konzervatívny Ján Borodáč, na druhej strane experimentujúci, otvorene kritickí a demokraticky orientovaní Ján Jamnický a Jozef Budský. Činohra SND sa stáva miestom umeleckej aj politickej konfrontácie, ktorá v spoločnosti vyvrcholila otvoreným antifašistickým Slovenských národným povstaním (1944). Napriek vojne je toto obdobie kľúčové pre slovenský divadelný vývin. Dobiehajú sa totiž európske divadelné prúdy, realizujú sa významné protipolitické inscenácie.

Povojnová éra (1945 - 1949)

Po vojne v obnovenom Československu nastáva v SND výmena generácií. Umelecký profil činohry vytvárajú najmä režiséri Jozef Budský, Tibor Rakovský, Karol L. Zachar a dramaturgovia ako Peter Karvaš, Jozef Felix, objavujú sa noví autori (Š. Králik, P. Karvaš, L. Lahola) aj herci (M. Prechovská, G. Valach, M. Kráľovičová, C. Filčík, K. Machata, E. Kristínová). Do divadla sa po vojne vracajú aj herecké osobnosti, ktoré tam z politických, rasových či z národnostných dôvodov nesmeli v predchádzajúcom období pôsobiť (A. Bagar, M. Gregor, H. Meličková, R. Porubská). Snahy o syntetické básnické divadlo vrcholia vo viacerých divadelne pôsobivých inscenáciách poézie, ktoré nachádzajú veľký ohlas u publika. Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa však táto estetická orientácia Činohry SND násilne prerušuje; prichádza éra „jedinej správnej ideológie“, marxizmu-leninizmu, a tzv. socialistický realizmus, ktorá pretrvávala do fázy uvoľnenia v roku 1956.

Zložité obdobie 1949 - 1956

Náročné obdobie diferencované totalitnou mocou a jej vplyvom aj na umelecké vyjadrenie činohry. Snaha o zavedenie dramaturgického dogmatizmu, presného výberu titulov podľa požiadaviek Divadelnej a dramaturgickej rady a Divadelnej a propagačnej komisie. Obdobie 50. rokov je ťažkou, komplikovanou a zároveň zvláštnou etapou v dejinách slovenského národného divadla. Normatívnosť a nivelizácia na jednej strane a selekcia, vytláčanie kritického, pozastavili na čas sľubne sa rozvíjajúce a napredujúce slovenské divadlo. Ale zároveň stimulovali tvorcov tak, aby rozvíjali a obohacovali divadelné prostriedky do takej miery, ktorá sa naplno prejavila v divadle 60. rokov. Boli to prostriedky metafory, alúzie, paralely, paraboly, karikatúry a grotesky. Pokračoval tvorivý dialóg medzi režisérmi Jozefom Budským, Karolom L. Zacharom, Tiborom Rakovským a Ivanom Lichardom v spolupráci s dramaturgmi Ivanom Terenom, Vierou Mikulšoou-Škridlovou či Kvetou Dibarborovou-Ilavskou.

Zlaté obdobie 1956 - 1962 a socializmus s ľudskou tvárou 1962 - 1968

Už po roku 1956 s prvým miernym uvoľnením stalinizmu sa Činohra SND vracia k úsiliu o nezávislú divadelnú tvorbu. Nastupuje dramaturgia veľkých opusov, reflektovania zanedbaných dramatikov a prichádza znovuotvorenie sa svetu. Tvorivý dialóg na vrchole síl režisérov Budského, Rakovského a Zachara a dramaturgov Roznera, Kreta, Malinovej určuje obdobie druhej polovice päťdesiatych rokov i roky šesťdesiate. Budského charakterizuje predovšetkým pôsobivá divadelná metaforickosť (Shakespeare: Romeo a Júlia, Čapek: Biela nemoc, Čechov: Ivanov, Višňový sad), Rakovského racionálna analytickosť (Brecht: Život Galileiho, Miller: Pohľad z mosta, Karvaš: Polnočná omša, Shakespeare: Hamlet) a Zacharova harmonizujúca výtvarná štylizácia, hravosť a ľahká odpútanosť herectva (Shakespeare: Veselé panie z Windsoru, Sen noci svätojánskej, Goldoni: Vejár, Rostand: Cyrano z Bergeracu, Palárik: Dobrodružstvo pri obžinkoch, Bryll: Na skle maľované). V 50. a 60. rokoch prichádzajú do Činohry SND viacerí významní herci: Z. Grúberová, E. Romančík, J. Kroner, B. Turzonovová, E. Vášáryová, J. Slezáček, E. Poláková, I. Mistrík, Š. Kvietik, I. Rajniak, M. Dočolomanský). V polovici 60. rokov prichádzajú mladí režiséri Peter Mikulík a Pavol Haspra. Mikulík s príznačným zmyslom pre iróniu, paradox a grotesku (Mrožek: Moriak, Tango, Vitrac: Victor, Pirandello: Henrich IV., Preses-Becher: Bockerer), Haspra s výrazne emotívnym a expresívnym rukopisom (Miller: Po páde, Salemské bosorky, Albee: Kto sa bojí Virginie Woolfovej?, Williams: Zostupujúci Orfeus).

Činohra od 70. rokov do konca 80. rokov

Na prelome 70. a 80. rokov prichádzajú do Činohry SND režiséri Miloš Pietor a Ľubomír Vajdička, ktorí zaujmú netradičnou a odromantizovanou interpretáciou slovenskej dramatickej klasiky. Pietor vytvorí až do svojej smrti (1991) sériu inscenácií Shakespearových drám (Richard II., Henrich IV., Richard III.). Obaja režiséri významne ovplyvnili aj hereckú tvorbu súboru –dôrazom na výrazný detail, schopnosťou vyjadriť mnohoznačnosť dramatickej postavy, dešifrovať netradičnú motiváciu jej konania, využiť napätie medzi komickým a tragickým, banálnym a vznešeným. Tieto princípy rozvíja a prehlbuje od polovice 80. rokov aj režisér Vladimír Strnisko (Mrštíkovci: Mariša, Barč-Ivan: Dvaja, Erdman: Samovrah, Sartre: S vylúčením verejnosti, Canetti: Svadba). Herecký súbor sa dopĺňa o významných hercov mladej i strednej generácie (Anna Javorková, Martin Huba, Juraj Kukura, Pavol Mikulík, Emil Horváth ml., Dušan Jamrich, Milan Kňažko, Dušan Tarageľ, Zdena Studenková, Kamila Magálová, Maroš Kramár, Stano Dančiak, Marián Labuda, Ingrid Timková, Richard Stanke, Diana Mórová).

Činohra po roku 1989 - 2000

Po páde komunistického režimu v novembri 1989, pri ktorom členovia SND zohrali nie bezvýznamnú úlohu, pôsobí divadlo od roku 1993 v pluralitnom parlamentnom systéme novej Slovenskej republiky. Umelecké tradície a vysoká úroveň súborov SND, ambície inscenátorov, otvorená dramaturgia neokliešťovaná cenzorskými praktikami, schopnosť reflektovať minulosť i súčasnosť tej neuralgickej časti Európy, v ktorej SND pôsobí, to všetko je dôkazom, že v čase, keď sa otriasajú mnohé zdanlivé „istoty“, si SND zachováva svoju tvár, úroveň i morálnu autoritu. V období autoritatívneho vládnutia (1994 – 1998) sa najmä Činohra SND veľmi rozhodne postavila proti mocenským praktikám ministerstva kultúry a štrajkami v rokoch 1996 – 1997 dokázala udržať svoje autonómne postavenie. V tomto období Činohru SND výrazne profilovali najmä štyri režisérske osobnosti Pavol Haspra, Peter Mikulík, Ľubomír Vajdička a Vladimír Strnisko. Vyváženú dramaturgiu Martin Porubjak, Darina Abrahámová. Snaha u budovanie vyváženého repertoáru pokračuje, činohra dobieha a niekedy aj predbieha európske prúdy.

Činohra po roku 2000

V posledných pätnástich rokoch Činohra SND systematickejšie poskytuje priestor pre hosťovanie mladých osobností slovenskej réžie (Dodo Gombár, Patrik Lančarič, Martin Čičvák, Silvester Lavrík, Ondro Spišák, Michal Vajdička, Lukáš Brutovský). Rovnako sa snaží objavovať nové herecké talenty a postupne tak vytvárať miesto pre celkom novú generáciu tvorcov (Fialová, Hilmerová, Maštalír, Igonda, Kostelný, Kovaľ, Kuxová, Marošová, Koleník, Kobielsky, Heriban, Fishcer, Kavaschová). Dramaturgia (Martin Porubjak, Darina Abrahámová, Peter Pavlac) má snahu intenzívnejšie sa sústreďovať na súčasnú svetovú drámu (Harrower, Schimmelpffenig, Glowacki, McDonagh, Crimp) a predovšetkým objavovať novú slovenskú drámu (Olekšák, Klimáček, Maliti-Fraňová, Uličiansky, Majling, Schulczová). Snaha o otvorenie inštitúcie vo všetkých sférach viedla aj k hosťovaniu známych režisérskych osobností zo zahraničia ako Enikö Eszényi (Maďarsko), Patrice Kerbrat (Francúzsko), J. A. Pitinský a Vladimír Morávek (Česká republika), Diego de Brea, Brit Bartkoviak, David Jařab.

V roku 2000 sa Činohra SND stala členom prestížnej európskej divadelnej siete ETC (European Theatre Convention, Európska divadelná konvencia), spájajúcej 36 európskych divadiel. Členstvo v tejto sieti prinieslo jedinečnú šancu zaradiť sa do kontextu divadelnej Európy a stať sa súčasťou množstva spoločných projektov a aktivít, ktoré ETC organizuje. V tejto súvislosti získala Činohra SND právo a poctu zorganizovať v júni 2002 festival ETC s príznačným názvom EUROTHALIA (ide o pravidelnú aktivitu ETC, ktorá sa koná každé dva roky v inom členskom divadle) ako v prvej krajine bývalého východného bloku vôbec. V roku 2004 v rámci trojročného programu ETC-Refugges sa činohra zúčastnila na veľkých medzinárodných koprodukciách (Learning Europe; Fahim). Realizovala koprodukčnú inscenáciu s významným nemeckým divadlom Deutsches Theater v Berlíne v rámci projektu Art of Ageing: Bludičky.

Počas posledných rokov sa činohra pravidelne zúčastňuje na rôznych festivaloch (Toruň, Český Tešín, Zlín, Nitra, Plzeň), prehliadkach a hosťovaniach (Praha, Budapešť, Varšava), na ktorých získala aj množstvo ocenení.

Činohra pod vedením Romana Poláka, s jeho dramaturgickým tímom Darina Abrahámová, Peter Kováč a Daniel Majling, inscenuje nové adaptácie prozaických diel (Bratia Karamazovovci, Buddenbrookovci, Jane Eyrová, Madame Bovary), iniciuje vznik pôvodných slovenských hier (Leni, Slovo Válkovo, Bál, Labyrinty a raje Jána Amosa). Nebojí sa prekročiť štatút kamenného divadla a uviesť aj netradičný projekt nepravidelnej dramaturgie Desatoro. O novom duchu činohry svedčí aj otvorenie nového hracieho priestoru Modrý salón s jeho vlastnou dramaturgiou v podobe divadla poézie, hier písaných na telo herca a diskusií.

Novou z aktivít je Medzinárodný festival Slovenského národného divadla eurokontext.sk, ktorý sa s dvojročnou periodicitou stáva aj činoherným. Umožnil tak hosťovanie divadiel ako Burgtheater, Viedeň, Staatstheater Drážďany, Katona Jószef Szinház Budapešť, Vígszínház Budapešť, Akademické divadlo Ivana Franka, Kyjev či Národné divadlo Koteho Marjanishvilliho, Tbilisi a ďalšie.

V súčasnom repertoárovom systéme uvádza Činohra SND ročne 8 premiér (2 – 3 v Sále činohry v novej budove SND, 4 v Štúdiu v novej budove SND a 1 v historickej budove SND). Priemerne má na repertoári približne 30 predstavení (cca 15 na každej scéne) a odohrá okolo 430 predstavení ročne.