Josif Brodskij - Ľudská bytosť sa utvára z toho, čo milujeme

„Môj národ nepotrebuje moje telo, ale moja duša sa mu ešte zíde,“ napísal básnik Josif Brodskij v liste Leonidovi Brežnevovi, keď v roku 1972 musel pod nátlakom ideologickej moci požiadať o „vycestovanie“ zo Sovietskeho zväzu.



 

 

Je známa jeho fotografia urobená priateľmi na rozlúčku, ktorá zachytáva Brodského, ako pred odchodom sedí na neveľkom cestovnom kufri. Bezradný úsmev. Nepatril medzi tých, ktorý túžili po emigrácii… Zbožňoval rodný Leningrad, bol ním uhranutý, precestoval polovicu Ruska, bezmedzne miloval ruský jazyk, ktorého živel poézie povýšil na svoje poslanie. Uchopil životný pocit povojnovej generácie, ktorej sa už začínal protiviť zhora diktovaný kolektivizmus a nachádzala odpovede v individualizme. Po sociálnej revolúcii prahla po evolúcii ducha. Citlivý skeptik Brodskij navracal svojou tvorbou sebaúctu čitateľom, ubíjaných okolnosťami nedôstojného života v neslobode.

Keď tridsaťdvaročný básnik vystúpil na letisku vo Viedni, tušil, že sa už do Ruska nikdy nevráti. No neveril, že sa už nikdy nestretne so svojimi rodičmi. Sovieti im nedovolili, aby navštívili syna v USA, kde prežil posledných 22 rokov svojho života. Nežiaduceho básnika zas nepustili do ZSSR na pohreb matky ani otca…

Po tom všetkom Josif Brodskij nechcel navštíviť Rusko ani po zmene režimu.

„Iba more sa vie pozrieť do tváre neba,“ napísal Brodskij. Morský živel ho fascinoval od mala. Vyrastal neďaleko nábrežia Nevy, ústiacej do Baltiku, žil v New Yorku pri Hudsonovom zálive a miloval mediteránne Benátky. Benátkam, svojmu „stratenému Peterburgu na Stredozemnom mori“ zasvätil prózu Vodoznaky. Rodnému mestu na Neve a rodičom zase esej Jeden a pol izby. Slovenské preklady jeho esejí sa doteraz nedostali do pozornosti našich vydavateľov, hoci existujúce české preklady nikoho nenechajú na pochybách, že ide o skutočné literárne poklady.

Josif Brodskij napísal prvé básne ako šestnásťročný, ale zo spoločenských noriem, ktoré nebral na vedomie po celý život, vybočil už skôr. Zo základnej školy odišiel v 8. triede, pracoval ako sústružník pri výrobe kompresorov, bol nosičom a robotníkom v geologických expedíciách, zametačom, napokon sa živil honorármi za preklady. V roku 1963 ho však na ulici zatkli za „príživníctvo“, lebo jeho príjem na základné prežitie údajne nebol dostatočný. Vtedy už 23-ročný básnik bol autorom štyroch zväzkov básní, ktoré kolovali s požehnaním Anny Achmatovovej v ruskom literárnom undergrounde. Brodskému však nešlo o politickú angažovanosť. Nebol disident. Napriek tomu ho na päť rokov odsúdili do vyhnanstva v stratenom kolchoze. Strávil tam viac ako rok, keď ho Brežnev pod tlakom medzinárodnej verejnosti amnestoval.

Josif Brodskij slúžil vlastnej koncepcii jazyka. Považoval ho za substanciu vedomia ľudstva, ktorá je vo svojich možnostiach neobmedzená. Svojich amerických študentov na Michiganskej univerzite učil, že človek je vytvorený z toho, čo prečítal. Ľudská bytosť sa podľa básnika utvára z toho, čo miluje. A poézia je milenka bez konkurencie. Keď v roku 1987 získal Nobelovu cenu za literatúru, vo svojej prednáške povedal: „Dnes je moderné tvrdiť, že spisovatelia či básnici by mali hovoriť jazykom ulice, tlupy. Iba ak sa rozhodneme, že sa ‚sapiens‘ musí zastaviť vo svojom vývoji, má literatúra hovoriť jazykom ľudu. V opačnom prípade ľud musí hovoriť jazykom literatúry.“ Podobne ako Nabokov sa dokázal zžiť aj s anglickým jazykom, v ktorom písal rovnako majstrovsky ako po rusky. Cítil sa ruským básnikom a esejistom píšucím v angličtine.

Jeho veta, že sa ešte Rusku môže zísť, sa naplnila. Keď sa mu 28. januára 1996 zastavilo choré srdce (deň predtým ešte stihol telefonicky zablahoželať k narodeninám svojmu priateľovi Michailovi Baryšnikovovi…), ruské noviny vospolok písali, že „zapadlo slnko ruskej literatúry“. Vznikla verejná petícia, ktorá žiadala, aby bol básnik pochovaný v Petrohrade. Roduverná verejnosť dokonca škandalizovala vôľu vdovy Marie Brodskej, aby bol básnik pochovaný v Taliansku.

Dnes je náhrobný kameň s menom Josifa Brodského v blízkosti Igora Stravinského, Sergeja Ďagileva či Gustava Mahlera na slávnom cintoríne mesta Benátky na ostrove San Michele.

Už v raných básňach Josifa Brodského znepokojuje „rýchly pohyb času“. Sprevádzala ho akási únava a predtucha skorého odchodu, ale nikdy neprestal zachytávať jas hviezd i duše, svedectvá lásky…

Tvrdil, že „svet sa už pravdepodobne zachrániť nedá, ale jednotlivý človek určite áno“. Podľa básnika totiž jedine krása utvára mravnú silu, ktorá dokáže čeliť neslobode.

Bol občanom USA, aj sa ním cítil. Už ako slávny nobelista vystúpil s prednáškou nazvanou Neskromný návrh v Kongresovej knižnici USA v októbri 1991, na ktorej povedal: „Demokracia bez vzdelanosti je v lepšom prípade policajtmi stráženou džungľou s jediným básnikom – v pozícii Tarzana. Poézia si nedokáže poradiť s biedou, ale dokáže zatriasť s nevedomosťou. Je jediným prostriedkom proti zosuroveniu ľudského srdca… Neviem naozaj, čo je horšie: páliť knihy alebo ich nečítať, pretože… neznepokojuje ma ani tak osud kultúry, veľkých či malých poetických diel, ako človek, ktorý sa nedokáže adekvátne vyjadriť, a preto sa utieka k činom. A také činy sú ohraničené svalstvom, silou, násilím, obracia sa teda k zbraniam tam, kde by pomohli epitetá.“

... Život, darovaný kôň, ktorému nepozeraj na zuby, ich cerí pri každom stretnutí. To svedčí: z celého človeka, keď smrť ho obstúpi, vám zostane tu časť reči. Len časť reči.

(Časť reči, 1975 – 76, preklad Ján Štrasser)

... Čo mám povedať o živote?

Že ho nebol malý kus. Len s trápením je moje srdce solidárne.

No kým mi hlinou nezapchali ústa, z nich iba vďaka zaznie.

(… Nie divé zviera… 24. máj 1980, preklad Ján Štrasser)

Tina Čorná, publicistka