Jubilujúca teatrologička

Soňa Šimková (29. 5. 1944) bola v šesťdesiatych rokoch lektorkou dramaturgie v Činohre SND. V súčasnosti je profesorkou na Divadelnej fakulte VŠMU.

 



 

Ste milovníčka francúzskej kultúry. Kde sú korene tejto vašej celoživotnej lásky?

Pokiaľ ide o francúzsku kultúru, nasmerovali ma k nej už v rodine. Môj prastrýko a prateta strávili cez vojnu nejaký čas vo Francúzsku v slobodnej zóne v Marseille a tvrdili, že je to najkultúrnejšia krajina, nasmerovali k nej aj mňa. Moji rodičia si zasa potrpeli na to, aby som ovládala jazyky – považovali to za dobrú investíciu do života. Asi mali pravdu.

Šesťdesiate roky boli pre človeka študujúceho francúzsku kultúru asi zlatým obdobím, nie? Prebiehala veľmi bohatá kultúrna výmena. Bol tu na návšteve Sartre…

Sartre aj so Simone de Beauvoir vystúpili aj tu v Carltone. Stretnutie bolo na pozvánky, ale niektoré spolužiačky sa tam dostali a dokonca sa so Sartrom aj rozprávali. Ja som takú smelosť, aby som sa votrela do protokolu, nemala. Ale čítala som jeho veci a veľmi ma očarili.

Alain Robbe-Grillet tu zase natáčal film Muž, ktorý luže…

Pri tejto koprodukcii som robila klapku. Dávali dokopy frankofónny štáb a jedna moja spolužiačka, ktorá tam praxovala, ma dohodila produkcii. Takže som mala šťastie byť mesiac po jeho boku a pozorovať ho pri práci. Po mesiaci som však nadobudla dojem, že tam strácam čas. Natáčanie filmu – to sú neustále prestoje a ja som v tom čase písala diplomovku.

Aj VŠMU bolo v tých rokoch otvorené zahraničiu…

Áno, zo školy sa veľmi často chodilo na festivaly po celej Európe. Šesťdesiate roky predstavovali celosvetové uvoľnenie. To, ako toto uvoľnenie vyvrcholilo vo Francúzsku alebo v Nemecku, sme zažili na vlastnej koži. V roku 1967 sme s Ľubomírom Vajdičkom a niekoľkými ďalšími spolužiakmi z VŠMU na pozvanie tamojších študentov teatrológie navštívili Freie Universität v Berlíne a zažili sme diskusie, keď sa mládež začala pýtať svojich otcov, čo robili v období nacizmu. Po celej Európe to vrelo a my sme to vzopätie zažívali spolu s nimi na vysokoškolských festivaloch, ktoré sa vtedy zakladali a kam nás pozývali, najmä na svetovom festivale avantgardného divadla v Nancy. Bola to prietrž energie a tvorivosti mladých, ktorí anarchisticky odhodili akademické vzdelávanie a aj prístup k umeniu a priniesli na javisko svoj názor na život, svet, politiku… Bola to vzbura priamo na scéne, vzbura prostredníctvom inscenácií a toto divadlo vykypelo z divadelných priestorov von na ulicu. Konal sa jeden veľký happening, karneval, na ktorom sme sa mohli zúčastniť aj my z východného tábora. VŠMU tam bolo v roku 1965, 1967 a potom až v roku 1973. Ale to už tu bola normalizácia.

Mnohých predstaviteľov kultúrnych stykov s Francúzskom (Jozefa Felixa, Alberta Marenčina) odstavili počas normalizácie na druhú koľaj. Zatvorili dvere do Francúzska aj vám?

Ja som v tom čase bola iba na začiatku svojej profesionálnej dráhy. Medziobdobie v rokoch 1968 a 1970 som ešte využila na dvojročný študijný pobyt vo Švajčiarsku. V roku 1970 som sa však vrátila, lebo mi už nedali ďalšiu vycestovaciu doložku. Dvere sa zabuchli. Do Francúzska som sa dostala až v sedemdesiatom treťom ako dramaturgička inscenácie z VŠMU. Vlna nadšenia však opadla aj vo Francúzsku. Tak, ako u nás došlo k normalizácii, na západe nastal obrat smerom k neokonzervativizmu. V čase festivalu v Nancy sa tam organizovali veľké prvomájové manifestácie a tie manifestácie už rozháňala polícia. Demonštranti hádzali po polícii pivové fľaše a polícia začala proti nim zasahovať obuškami a vodnými delami. Pamätám si, že s jedným dramaturgom zo Štrasburgu sme rýchlo vleteli do najbližšieho bistra a skryli sme sa pod stôl. Takto skončili aj vo Francúzsku uvoľnené šesťdesiate roky.

Nemali ste počas štúdií aj vy umelecké ambície?

Je to jedna z križovatiek môjho života. Dostala som šancu od profesora Budského, ktorý nás učil praktickú dramaturgiu. Robila som pre neho dramaturgický rozbor jednej japonskej rozhlasovej hry, zrazu niekto z jeho režijného ročníka vypadol a on mi dal šancu časť textu inscenovať. Veľmi som sa na to pripravovala, vypožičala som si z univerzitnej knižnice knihy o japonskom divadle. Skúšala som úryvok s jedným kolegom z réžie a jednou kolegyňou z dramaturgie ako hercami. Neviem, či to bola nejaká rivalita medzi nami, ale ten môj kolega, ktorý bol inak môj veľmi dobrý kamarát, zrazu svoje hranie tak preháňal, až to bolo všetkým smiešne. Tým som skončila s réžiou, hoci by ma to bývalo bavilo.

Venovali ste sa teda teatrológii a svoju doktorandskú prácu ste písali o Molièrovi. Je to váš obľúbený francúzsky dramatik?

Molière bol v čase normalizácie jediný autor, na ktorom som si mohla urobiť doktorát. Nastali analogické pomery ako v 50. rokoch – dramatika bolo preosievaná ideologickými kritériami. Molière bol cesta, veľa sa inscenoval, bolo o čom písať. Kľúčové okamihy slovenského divadla sú spojené s Molièrom. Boli tu Jamnického inscenácie, Strniskove inscenácie na konci normalizácie, Polákove inscenácie z deväťdesiatych rokov. Spojenie Molièra a slovenskej kultúry bolo veľmi plodné. Cez Molièra vedeli slovenskí divadelníci povedať niečo podstatné o svojej dobe.

Máte nejakého obľúbeného teatrológa, ktorého myslenie vás inšpiruje a ku ktorému sa často vraciate?

Zhodou okolností som mala šťastie zoznámiť sa s Patriceom Pavisom. Prvýkrát sa tu objavil v roku 1988. Na VŠMU prednášal o postmoderne. To bolo azda prvýkrát, čo u nás niekto v súvislosti s divadlom o nej hovoril. Spojil nás spoločný záujem o Marivauxa. Ja som vtedy prekladala jeho hru Spor pre Romana Poláka a Patrice Pavis napísal svoju dizertáciu na tému Recepcia Marivauxa vo Francúzsku. Po osemdesiatom deviatom si ma prišiel vypočuť na konferenciu v Paríži a dal mi ponuku prednášať jeden semester na univerzite, kde pôsobil aj on – Paríž 8, Saint Denis. Bola to významná inštitúcia, kde sa usídlili postštrukturalistickí filozofi a feministky ako Michel Foucault, Hélène Cixous alebo Gilles Deleuze.

Chodievali ste aj na ich prednášky?

Foucault tam už vtedy nebol. Mala som veľa práce s vlastnými prednáškami, takže som nemala čas vypočuť si iných. Na Foucaultove prednášky som chodila začiatkom osemdesiatych rokov na Collège de France, keď som bola v Paríži na polročnom pobyte. Pamätám si, že bol veľmi sugestívny, ale bola som vtedy dosť zmätená, veľmi som sa v jeho filozofii neorientovala. Brala som to skôr ako divadelné predstavenie.

Nie je niekedy únavné prednášať každý rok študentom na dejinách divadla stále to isté?

Nie je to stále to isté. Teda… Nebývalo to. Celé roky to bola pre mňa výzva hlbšie a hlbšie študovať problematiku. Dejiny francúzskeho divadla sa predsa nedajú naštudovať za desať alebo pätnásť rokov. Mala som stále čo si dopĺňať a o čom prednášať. Až teraz, keď sa začali používať powerpointové prezentácie, ktorými sa musím na prednáškach riadiť, stáva sa to trochu rutinou.

Soňa Šimková, teatrologička v rozhovore s Danielom Majlingom, dramaturgom Činohry SND