Kombinácia veselohry a detektívky

Hra Celé zle, samozrejme, neprináša ani závažnú satiru a nedonúti nás ani k hlbokému zamysleniu sa nad stavom súčasného sveta. Napriek tomu nie je spojenie klasickej anglickej detektívky a grotesky založenej na fyzických gagoch ani zďaleka také banálne, ako by sa mohlo zdať. Je to totiž spojenie dvoch žánrov, ktoré sa diametrálne líšia.
 
Každý čitateľ alebo divák sa pri čítaní/sledovaní príbehu môže ocitnúť v troch rôznych situáciách.
 
Po prvé: divák vie presne toľko ako hlavná postava príbehu.

Táto situácia nastáva pri tragédiách a drámach, teda vtedy, keď je dôležité, aby ste sa do postavy vcítili, mali s ňou súcit, pochopili ju. Na to je potrebné pozrieť na svet jej očami, inými slovami, mať o svete toľko informácií ako ona. Tento postup nám umožňuje dosiahnuť jeden z hlavných etických cieľov napodobňovacieho umenia vidieť svet z pohľadu iného človeka rovnako detailne a do hĺbky, ako ho prežívame my sami vo svojej vlastnej skúsenosti.
 
Po druhé: divák vie viac ako hlavná postava príbehu.

V tomto prípade sa divák pozerá na príbeh akoby z nadhľadu má o ňom oveľa viac informácií než jeho protagonista. V takejto situácii sa nadchádza každý divák komédie.
 
V zápletkovej komédii musíme v každom okamihu vedieť, kto si koho s kým mýli; kto sa skrýva v skrini a kto pod posteľou a čo sa stane, ak sa tí dvaja stretnú. Vo všetkých týchto prípadoch musíme mať o celkovej situácii na scéne viac informácií než samotné postavy. Nedorozumenie, do ktorého sa tieto postavy zapletajú, musí byť nedorozumením len pre ne; my ako diváci musíme tomuto nedorozumeniu rozumieť dokonale.
 
Už zo samotnej definície satiry, ktorá sa smeje všetkému „nízkemu“, vyplýva, že jej autor sa prirodzene nachádza alebo sa tam aspoň svojvoľne dosadil v pozícii nadhľadu, z ktorého sa nízkemu, teda tomu, čo je morálne pod ním, vysmieva. Satirik si môže prisvojiť právo výsmechu len nad niekým, o kom vie viac ako sám postihnutý.
 
Takisto charakterová komédia pracuje s nadhľadom nikto nechce, aby ste sa do Harpagona vciťovali a stotožňovali sa s ním. Ak by šlo Moliérovi o to, aby ste Harpagona pochopili, aby ste s ním súcitili, aby ste odhalili korene jeho lakomstva v nejakej traume z detstva, nenapísal by o ňom komédiu, ale drámu. Ak Bergson píše, že komika súcit vylučuje, vyplýva to práve z tejto rozdielnej distribúcie informácií v dráme a komédii.
 
Samozrejme, aj v komédii najmä tej duchaplnej, wildovskej sa občas objaví postava, ktorá vie toľko, čo my, a je teda naším komplicom. Nikdy sa však nepozeráme do jeho vnútra, nesúcitíme s ňou. Je komentátorom sveta, na ktorý sa obaja, on i my pozeráme z nadhľadu. Niekedy v prípade sebairónie môže byť súčasťou tohto sveta aj jeho vnútro. Naša pozícia nadhľadu je však vždy zachovaná.
 
Po tretie: divák vie menej ako protagonista príbehu.

Do tejto kategórie patria detektívky. V detektívke vieme vždy menej ako dvaja hlavní aktéri príbehu vrah a detektív. Pravda o tom, čo sa v príbehu deje, je nám osvetlená až celkom na konci, hoci detektív a, samozrejme, aj vrah, to vedia oveľa skôr.
 
Ak teda rozdelíme príbehy podľa miery distribúcie informácií divákovi, groteska a detektívka, teda to, čo hra Celé zle mieša dokopy, stoja na opačných póloch tejto škály.
 
Základ tohto spojenia tvorí detektívka. Ona je hostiteľom grotesky; groteska z nej ako „parazit“ žije, potrebuje detektívku ako materiál, z ktorého vyrába smiech. Treba zdôrazniť, že v prípade Celé zle nejde o paródiu detektívky, o satirický výsmech jej klišé. Hra nečerpá svoj smiech z parodovania detektívky, čerpá ho zo skutočnosti, že herci tento žáner dokonale zničia. Deštruujú na kúsky nielen scénu, v ktorej sa príbeh odohráva, ale rozbijú na cimpr-campr aj jeho štruktúru, logiku, dialógy. A to nie je vôbec banálna skutočnosť, keď si uvedomíme, čo všetko detektívka stelesňuje.
 
V podstate každá klasická detektívka je opakovaním a potvrdzovaním pravdy zjavenej v minulosti. Nič podstatne nové sa v nej neudeje. Kto z čitateľov otvárajúcich knihu Agathy Christie čaká niečo iné, než že sa stane vražda, ktorú vyrieši Hercule Poirot nie šéfinšpektor Japp, hoci je za to platený a od začiatku až do konca príbehu zatýka nevinných ostošesť; ani Arthur Hastings, hoci mu nechýba istá inteligencia a s Poirotom je už dostatočne dlho na to, aby od neho niečo pochytil? Nie. Prípad vyrieši Poirot. Nič zásadne nové sa neudeje (a vlastne ani nechcete, aby sa udialo), každé pokračovanie je len opakovaním tejto večnej pravdy. Kto má rád detektívku, nemá hrôzu pred nudným nebom, aj keď sa tam z historického hľadiska neudeje nič dramatické. Detektív je stelesnením víťaznej autority. Jej víťazstvom sa príbeh uzatvára prípad je vyriešený, netreba k nemu už nič dodať.
 
Hodnoty víťaznej autority sa v klasickej anglickej detektívke (neplatí to o americkej drsnej škole) kryjú s inštitucionálnymi hodnotami detektív sa snaží vypátrať vraha rovnako ako inštitúcie štátu; zároveň sa však od týchto inštitúcií dištancuje. Toto dištancovanie môže mať formu otvoreného nepriateľstva a pohŕdania (postoj Sherlocka Holmesa k Scottland Yardu) alebo medzi nimi panuje prímerie, ba dokonca spolupráca ako v prípade Poirota, ten však do jej radov aj tak nikdy nevstúpi a zachováva si štatút súkromného detektíva. Dokonca aj v prípade, že je detektív súčasťou oficiálnej štátnej polície, má v nej pozíciu rebela, policajta so svojskými, neštandardnými vyšetrovacími metódami. Hoci teda nijako nespochybňuje oficiálnu morálku (vražda je zločinom, ktorý si zasluhuje potrestanie) a usiluje sa o to isté, o čo sa usiluje oficiálna inštitúcia, zachováva si štatút outsidera. Detektívka je teda neustálym návratom k hodnotám, ktoré v inštitúcii stratili svoju pôvodnú sviežosť a často aj zmysel. Polícia pátra vždy paralelne s Poirotom a zväčša aj s Holmesom, nikdy však nevypátra skutočného páchateľa a vždy zatýka úplne mimo. Nikdy sa jej nepodarí naplniť svoje poslanie.
 
Čo sa morálky týka, charakter Poirota alebo Holmesa možno prirovnať k náboženskému reformátorovi alebo keď je detektív zvlášť radikálny a nevie sa stotožniť so strnulými, zastaranými alebo s principiálne nesprávnymi postupmi oficiálnej polície k zakladateľovi nového náboženstva, novej morálky. Vzťah detektíva k polícii môžeme prirovnať ku vzťahu Krista k farizejom. Obom skupinám ide o vieru v toho istého Boha, pravá cesta je však vždy trochu neoficiálna. Detektív sa môže s políciou hádať (Kristus a Ananiáš) alebo tolerovať (Kristus a Nikodém), vždy si však zachováva svoj nezávislý štatút. Netreba hádam pripomínať, že postava klasického detektíva má početné charakteristiky náboženského vodcu. Všetci tí Watsonovia a Hastingsovia tvoria okresanú skupinu učeníkov. Učeníkov, ktorí už mnohokrát boli svedkami detektívových zázračných odhalení, ale aj tak majú na začiatku každej novej časti pochybnosti o osude prípadu a detektívových vyšetrovacích schopnostiach. Detektív im nakoniec musí vždy vysvetliť smer svojich myšlienkových pochodov tak, ako vysvetľoval Kristus svojim učeníkom význam podobenstiev, dôvody zlyhania ich pokusu o uzdravenie či naivitu ich otázok. Sú to však často ako v prípade Watsona práve títo učeníci, kto zapisuje život svojho majstra. Netreba zabúdať ani na dôsledne asexuálny charakter drvivej väčšiny všetkých detektívov najmä troch najznámejších Holmesa, Poirota a otca Browna.
 
Detektívka teda hlása autoritu absolútnej, nespochybniteľnej pravdy a morálky, ktorá sa v každom novom príbehu len opakuje a potvrdzuje.
 
Groteska má k onej Bachtinom ospevovanej smiechovej kultúre oveľa bližšie než spoločenský „závažná satira“, ktorá sa snaží poukazovať na nešváry doby. Na prvý pohľad ide v groteske o detinské banality o pády zo schodov, o šľahačkové torty v tvárach náhodných okoloidúcich, o klobúky, na ktoré si niekto omylom sadne. Na prvý pohľad ide len o čistú (možno trochu škodoradostnú) zábavu. Treba si však uvedomiť, čo to vlastne detinská groteska deštruuje. Je to žáner, ktorý hlása nekonečný návrat autority kanonizovaného vedenia a morálky. Groteska sa mu nevysmieva ako satira, neposudzuje „starú a prekonanú“ morálku v mene nejakej novej, ktorá by sa na tú starú mohla pozerať „zvrchu“. Groteska túto autoritu deštruuje akoby nechtiac herci sa v Celé zle zubami-nechtami snažia zahrať detektívny príbeh najlepšie, ako vedia, žiaľ, nejde im to a celý príbeh zničia, prevrátia naruby, uvedú do stavu „spásneho chaosu“, ako o tom píše Petr Král vo svojej knihe o groteske. Na prvý pohľad nevinná groteska nadväzuje na smiechovú kultúru stredoveku a renesancie, ktorá robila počas sviatku bláznov to isté uvádzala ustálený poriadok sveta s jeho pravdami a morálkou na krátky sviatočný čas smiechu do očistného chaosu.
 
Daniel Majling, dramaturg Činohry SND