Legenda zvaná Jozef Kroner

Herec Jozef Kroner (20. 3. 1924 – 12. 3. 1998), rodák zo Staškova, ktorý sa vďaka pozitívnym ohlasom na svoju ochotnícku činnosť v Považskej Bystrici dostal k profesionálnemu divadlu, disponoval širokým hereckým rozpätím. Jeho odborom boli najmä drobní hrdinovia a bežní ľudia, v pokoji si nažívajúci svoj životný kolobeh. Či už to boli roly komické, dramatické, alebo tragikomické, vždy išlo o precízne štúdie ľudského typu, prejavom takým blízkym divákom v hľadisku, za obrazovkou alebo rozhlasovým prijímačom.

Svoju cestu s divadlom ako profesiou Kroner spečatil v roku 1948, keď nastúpil do súboru Slovenského komorného divadla Martin a osem rokov na tejto scéne patrilo pre neho (ako i jeho manželku Teréziu Kronerovú Hurbanovú) medzi najplodnejšie umelecké obdobia. Mal totiž príležitosť vytvoriť bohatú galériu rôznorodých postáv, s akou sa už neskôr v divadelnej kariére nikdy nestretol. Práve martinský angažmán naznačil aj jeho budúce najčastejšie dramaturgické oblasti stvárňovaných úloh. Mal totiž príležitosť herecky tvarovať sériu komediálnych typov, trpkosťou nasiaknutých ľudských bytostí a stal sa i predstaviteľom vekovo starších rolí. Na jednej strane exceloval ako prostáčik Kubo či ako altruista Jožko Púčik v rovnomenných veselohrách, ktorých kreácie si neskôr zopakoval i vo filmovej a televíznej verzii. No bol aj intrigánom Jagom v Shakespearovom Othellovi, despotickým panovníkom v titulnej úlohe Verhaerenovej drámy Filip II., ale najmä rozumným profesorom Poležajevom v Rachmanovovej rovnomennej hre.

Angažmán v SND, kam prešiel aj so svojou manželkou v roku 1956, preňho síce znamenal nárast ponúk z rozhlasu, televízie a filmu, ale čo sa týka divadelnej kariéry, počet úloh sa mierne znížili. Bol síce hercom všetkých kľúčových režisérov vtedajšej činohry – Jozefa Budského, Tibora Rakovského, Karola L. Zachara, neskôr aj ich mladších kolegov Petra Mikulíka a Pavla Haspru, ale postavy eminentnej podstaty sa tu pravidelne striedali s menšími partmi. Režiséri si totiž uvedomovali, že Kronerova herecká schopnosť vykreslenia ľudskej bezprostrednosti vie na svojich ramenách udržať ako náročné ústredné postavy (Galén v Bielej nemoci, Vang v Dobrom človeku zo Sečuanu, Samko Uhrík v Kým kohút nezaspieva a i.), tak i bohato vykresliť drobné žánrové figúrky, ktoré v jeho podaní nadobúdali nadpriemerne presvedčivý človečenský tón. Osobitú kapitolu jeho divadelného súpisu tvoria aj veseloherné úlohy ako Klbko v Sne noci svätojánskej, Holba v Najdúchovi, Sganarel v Donovi Juanovi či Matej Nič v Pokuse o lietanie, ktoré preteplil spontánnou komikou a nenútenou žoviálnosťou. Vďaka svojmu zmyslu pre vykreslenie humanity a schopnosť absorbovať aj súčasné umelecké trendy pravidelne stvárňoval roly v hrách súčasných slovenských a českých autorov, napr. Petra Karvaša, Ivana Bukovčana či Václava Havla. Ak sa mu aj stávalo, že domáce divadlo jeho kvality nevyužívalo dostatočne, prijímal ponuky odinakadiaľ. Na Novej scéne stvárnil hlavnú postavu Tovjeho v muzikáli Fidlikant na streche, ale gro jeho tvorby spočíva najmä vo filmovom a televíznom médiu, kde sa na nedostatok príležitostí nemohol sťažovať. Jeho kreácie Tona Brtka z Obchodu na korze, Adama Krta z Rysavej jalovice, titulného Pacha, hybského zbojníka či Michala Pichandu z Tisícročnej včely doslova zľudoveli a stali sa zlatým dedičstvom slovenského hereckého umenia, kde hviezda Jozefa Kronera dodnes výrazne žiari.

Divadelný ústav v spolupráci so SND k 95. výročiu narodenia umelca pripravili výstavu, ktorú si môžete pozrieť v novej budove SND do konca apríla 2019.

Karol Mišovic, teatrológ