Levin

Dramaturgička Darina Abrahámová sa pýta poľského režiséra, ktorý je Slovák…





 

Mám tú česť alebo aj šťastie, že v ostatných rokoch sa ako pozvaná pozorovateľka z času na čas ocitnem na prehliadke inscenácií ISRADRAMA v Tel Avive. Obdivujem zakaždým zaujatie a profesionalitu, s akými izraelskí divadelníci, manažéri aj teoretici spoločne prezentujú rôznorodé formy a vibrantné témy tej-ktorej poslednej sezóny. Po boku začínajúcich, mladučkých autoriek, napr. aj arabských, počúvate vzápätí podmanivého, svetovo uznávaného mudrca, dramatika Joshua Sobola, ako odvážne a zároveň samozrejme, uvoľnene, s metaforicko-tvorivým, dôvtipným osobným slovníkom hovorí o zúfalej únave všetkých, ktorí v pretrvávajúcich vojnových konfliktoch postupne strácajú celé generácie svojich detí. Židia aj Palestínčania. Liberálne orientovaní izraelskí dramatici sa na jednej strane hlásia k pacifizmu, k obrane menšín, k odomykaniu tabuizovaných tém vlastnej histórie, na druhej strane sú si vedomí, ako ich artikulovanie navŕšených frustrácií môže bolestne zasiahnuť starších, konzervatívnejšie zmýšľajúcich a cítiacich ľudí, ktorí si naozaj už svoje vytrpeli. Napriek tomu to ako umelci, verejné osoby či intelektuáli riskujú, pretože aj v mene iných, možno ustráchanejších a plachejších, túžia konečne po zmene. Zmene, ktorá bez ústretového aspoň pokusu o pochopenie viacerých strán možná nie je.

Konflikt medzi petrifikovanou tradíciou a z hľadiska dôsledkov neznámou, ale nevyhnutnou a čestnou otvorenosťou ide naprieč mnohými vrstvami izraelskej spoločnosti. Môže sa týkať náboženstva, emancipácie, rodiny, zvykov, rituálov… A neboli by to skvelí izraelskí dramatici a dramatičky, keby ich rozprávanie nemalo v sebe zakódované aj absurdný, nemilosrdný humor zasahujúci a obsahujúci veci smrteľné a nesmrteľné, prvé aj posledné, reálne aj fantazijné…

Takmer nespochybniteľnou, zdieľanou a prirodzenou ikonou modernej izraelskej drámy zostáva naďalej Hanoch Levin (zomrel v roku 1999). Jeho hru A Winter Funeral uvádzame s láskavým povolením jeho poslednej manželky, skvelej a sympatickej herečky Lillian Barreto, pod názvom Pohreb alebo svadba – čo skôr?

Nateraz posledné predstavenie tejto rozmarnej, a pritom hlbokej bizarnej grotesky som v Beer-Sheva divadle videla v decembri už dávno po tom, ako sme v hlavných koncepčných obrysoch mali pripravenú našu inscenačnú verziu. Izraelskí kolegovia s veľkým záujmom a nadšením kvitovali našu dramaturgickú voľbu vrátane gesta, že po prvý raz predstavujeme dielo Levina v preklade z hebrejčiny. S úprimnosťou, v našom zvykovom milieu nebývalou, mi dokonca dohovárali: Nemysli si, že pochopiť a správne divadelne transformovať Levina je ľahké. Levin je génius. Levin je rébus. Nedajte sa zmiasť anekdotickým pôdorysom hry.

A vôbec, kto si to trúfa režírovať? Spýtala sa ma konkrétne Ruth, dlhoročná riaditeľka zahraničných vzťahov z Habima divadla, čo je vlastné izraelská prvá národná scéna, obdoba nášho národného. A ja jej na to: Ondro Spišák. A ona na to: Ten vynikajúci poľský režisér? A ja je na to: Hej, akurát, že on je Slovák. A ona: Poliak alebo Slovák, hlavná vec, že je to skvelý režisér a bodka. Bodka. Bodka. Čiže trojbodka. Spišák Levina robiť môže, povedala táto dáma, ktorá sa s Hanochom ozaj poznala a videla aj jeho prvotnú, osobne režírovanú premiéru našej svadbo-pohrebovej grotesky.

Tak sa teda Ondra Spišáka (možno ste v SND už videli jeho R.U.R, Labyrinty a raje Jána Amosa, Lomidreva či Antigonu/) pýtam jednu jedinú, ale zásadnú otázku:

Prečo môžeš a chceš „robiť“ Levina?

Až som dostal strach zo slov Ruth. Keď o niekom poviete, že on môže niečo urobiť, ten niekto sa okamžite začne sám seba spytovať, či naozaj môže. Podarí sa mi odkryť všetky vrstvy tohto Levinovho rébusu? Dobrý spisovateľ nikdy nepíše jednoznačne. Levin je skutočne výnimočný dramatik. V jeho prípade nehovorme ani o dvojznačnosti, skôr o mnohoznačnosti. Lenže s odkrývaním všetkých významov to nie je až také jednoduché. Mnohé z nich totiž vznikajú v hlavách čitateľov, v prípade divadelnej inscenácie divákov. Koľko hláv, toľko možností. Čo vznikne stretnutím autorových slov s divákovým vnemom, závisí aj od toho, ako sa divák vyspal, kto ho pred chvíľou naštval a čo zo svojho života zazrel na javisku ako v zrkadle. Je veľmi dôležité túto možnosť vnímania diela na tisíc spôsobov umožniť. Samozrejme, nie na úkor zrozumiteľnosti. Čiže umožniť aj tú najjednoduchšiu možnosť, vnímať príbeh iba ako anekdotu. Vykopať, tak ako Hanoch Levin, zdanlivo plytkú studňu a nechať na divákoch, do akej hĺbky v nej dovidia. Hanoch Levin totiž odkrýva skryté pravdy o ľuďoch nielen zo svojho „kmeňa“, ale o ľudstve ako takom.



Priťahujú ma veci, o ktoré sa trochu obtrie mystika. Aká mystika sa dá nájsť v rodine „ortodoxných malomeštiakov“? Levin ju našiel. Ukázal nám náš egoizmus, náš strach a nenávisť v obludných rozmeroch. Vo veľkosti Himalájí, aby zároveň opísal naše večné duše len ako prdy vo vetre. Na jednej strane nás vystraší, že na konci života sa rozplynieme v priestore ako zapáchajúci závan, a na druhej strane nám dá nádej, že existuje aj paralelný druhý svet, kde sme všetci automaticky povznesení nad malicherné ľudské drobnosti z prvého sveta. V každom prežitom živote je prítomná mystika smrti.



A mystika života spočíva v tom, že naša malosť nám dáva krídla. Že v naháňaní sa za ničotnou vecou, ktorá z pohľadu večnosti nič neznamená, dokážeme obletieť zemeguľu.



Také všemocné sú naše egá. Čím väčšie ego, tým viac priestoru pre seba potrebuje, väčšinou na úkor tých, čo majú menšie ego. Ľudia sa delia na úspešných a tých druhých, čo si ani nepamätáme ich meno. V tejto hre však tí úspešní utekajú pred tým druhým. Pred ničneznamenajúcim človiečikom so psím menom – Bobičkom. A tento Bobiček, na ktorom nikomu nezáleží, zažíva svoje hviezdne chvíle, pretože o čosi naozaj bojuje. Nie síce za seba, ale za mŕtvu matku a zo strachu pred ňou, ale bojuje urputne, takže tí úspešní majú z neho strach. Z toho vznikajú vojny… Že deň, keď sa má vydať moja dcéra, je jedným z najdôležitejších dní – tomu rozumie každý. Každý vie, aké je náročné zorganizovať svadbu tak, aby bolo veselo a aby svadobní hostia neohovárali… A každý vie, aké dôležité je prísť na pohreb. Aké smutné je nemať na pohrebe nikoho, kto by sa chcel so mnou rozlúčiť. Niekedy si to aj skúšame predstaviť. Keby som teraz umrel, kto všetko by prišiel na môj pohreb. Podľa množstva ľudí prítomných na pohrebe môžem vedieť, ako veľa som na tomto svete znamenal. A popri tom, že sa narodíme, splodíme deti, oženíme alebo vydáme deti za niekoho cudzieho, zomrieme… dúfame, že existuje niečo, čo nás presahuje, že aj keď si na sklonku života povieme, že nám asi všetko uniklo, že sme nestihli prežiť to, čo sme chceli, tak po smrti nás čaká ďalšia šanca prežiť to, na čo v živote nebol čas. Na základných veciach ľudského života sú postavené Levinove komédie. Keďže tieto veci všetci dôverne poznáme, vyvolávajú množstvo osobných asociácií.



Ale vonkoncom to neznamená, že by divák nemohol jednoducho prísť, pozrieť si príbeh, schuti sa zasmiať na tých všetkých smiešnych osobách a… čo ďalej, to už nechajme na divákov.

To, že ma Ruth považuje za poľského režiséra, má jednoduché vysvetlenie. Bol som v Tel Avive s poľským Teatrom Dramatyczným z Varšavy. Hrali sme v Cameri teatre, čo je jedno z najväčších centier súčasného divadla v Izraeli a hlavne je to divadlo, v ktorom roky pôsobil ako autor a režisér Hanoch Levin. Predstavenie Historia Jakuba od poľského autora Tadeusza Slobodzianka malo veľký ohlas, a tak si ma tam pamätajú. To je o dôvod viac inscenovať hru Hanocha Levina na Slovensku a potom ju ísť zahrať pre náročné obecenstvo Levinových priateľov a obdivovateľov v Izraeli.