Liečba šokom

Pár poznámok k Hoffmannovým poviedkam

Keď sa Jules Barbier a Michel Carré rozhodli napísať hru inšpirovanú životom reálnej historickej postavy, literáta E. T. Hoffmanna, netušili ešte, že to nie je koniec: teda že tento námet osloví známeho a úspešného operetného skladateľa Jacquesa Offenbacha. Ten po dvadsiatke operetných diel stvárnil Hoffmannov príbeh ako operu. Dielo, ktorému sa rozmanitosťou inscenačných spracovaní vyrovná asi len máloktoré.

Rôznorodosť inšpirácií je tu podmienená viacerými okolnosťami: dej opery prináša tri rôzne retrospektívy, v ktorých Hoffmann spomína na svoje tri osudové ženy. Tento pomerne voľný dramaturgický tvar nám navyše autor zanechal akoby v neustálom pohybe, keďže Hoffmannove poviedky prešli mnohými revíziami a ponúkajú celý rad štrukturálnych alternatív. No predovšetkým: na prvý pohľad sa síce môže zdať, že ide len o nezáväzný výlet majstra operetných zápletiek do sveta opery a že teda budeme mať dočinenia s pestrým a najmä nenáročným panoptikom romantických príbehov, ale – ako sa zdá – všetko je ináč…

Vec sa ukazuje podstatne zložitejšou. Autori Hoffmannových poviedok totiž prichádzajú s predobrazom celkom zvláštnych troch ženských typov: ženy-stroja z dielne fenomenálneho konštruktéra, ktorá svojou dokonalosťou Hoffmanna fascinuje (Olympia), krehkej chorľavej dievčiny s umeleckou dušou, ktorá v ňom vzbudí jemný cit (Antónia) – a napokon ženy predátora, ktorý roznieti Hoffmannovu vášeň (Giulietta). Indície sú jasné: autori išli „ponad príbehy“ a do sveta intímnych Hoffmannových spomienok zakódovali ťažko čitateľnú metaforu o vzťahu muža a ženy. Vo fantazijných víziách romantického hrdinu objavujeme zjavnú stopu svojskej psychoanalýzy. Nie líniu, ale len stopu.

Po tejto stope sa tvorcovia rôznych inscenácií vyberajú hľadať podstatu Offenbachovej zvláštnej trilógie. Áno: Hoffmannove poviedky naoko stačí inscenačne „prerozprávať“ – teda podať realistický opisný obraz príbehov o Olympii, Antónii a Giuliette. Ale čo je realistickým obrazom individuálnych spomienok, ktoré navyše pochádzajú z hlavy dramatického hrdinu – a sú možno najmä znakom – a až v druhom slede dejom? No dobre: ak je táto cesta nedostačujúca, možno sa inšpirovať rozmanitou povahou troch hrdiniek a ich príbehov – a viac či menej intuitívne vytvoriť (tak ako mnohí doteraz a iste i v budúcnosti) inscenáciu postavenú na výtvarných asociáciách na tieto charakterizačné znaky. Alebo môžeme scénický priestor chápať ako prostriedok ideovej skratky a na znaky zakódované v diele reagovať znakmi inscenačnými.

Táto variabilita možných prístupov má ešte jedno veľmi zaujímavé špecifikum. Že totiž inscenačné pohľady na dielo, ktoré ponúka také neobyčajné spektrum riešení, sa menia závratným tempom úmerným historickým zmenám spoločenských ideálov a estetických kritérií – respektíve ich znepokojujúcej absencii.

Priveľká voľnosť nemusí zákonite inšpirovať zodpovedajúce množstvo dobrých riešení. Každé podobenstvo zrkadlí v každej dobe aktuálnu spoločnosť – ale keďže tá dnešná takmer nemá typické črty (tak ako nemá typické črty človek s množstvom vnemov a minimom ideálov), sú Hoffmannove poviedky pre súčasných inscenátorov skutočne ťažkou výzvou.

Jacques Offenbach, majster rozmarných operetných príbehov, to v prípade Hoffmanna zobral za celkom iný koniec – a tvrdo ho konfrontoval so životom. Hrdina jeho poviedok musel podstúpiť ťažkú liečbu v podobe troch citových šokov – kým ako-tak precitol.

Ako zrozumiteľne a autenticky vyložiť túto skúsenosť dnešnému publiku?



Pavol Smolík, režisér