Nadväzovať nové divadelné väzby

Aj to je jedna z dôležitých funkcií festivalu, hovorí lektorka dramaturgie Činohry SND Miriam Kičiňová, ktorá bola súčasťou všetkých ročníkov medzinárodného divadelného festivalu Eurokontext.sk. V tomto roku ho organizuje Činohra SND (v uplynulom roku bol Eurokontext.sk venovaný hudobno-dramatickému divadlu). Významné kultúrne podujatie s medzinárodným presahom si za sedem rokov svojej existencie vydobylo nezastupiteľné miesto v programe každej sezóny SND. V tomto roku sa na ňom po prvýkrát predstaví okrem tradičných hostí zo zahraničia aj slovenský súbor – Štátne divadlo Košice.
 
Ako sa zrodil festival eurokontext.sk? Z čoho povstal? Aké boli jeho zámery a ciele? Ako sa pripravoval prvý ročník?
Ak si dobre spomínam, pri zrode festivalu stál vtedajší generálny riaditeľ Marián Chudovský, ktorý mal jeho vznik ako jeden z bodov v koncepcii riaditeľa SND. Rozdiel medzi prvým ročníkom a ďalšími bol v tom, že zahŕňal všetky tri súbory. Následne sa stal festival bienálnym a každý súbor ho pripravoval individuálne. V zásade nadväzoval na skúsenosť s festivalom, ktorý sa organizoval v roku 2002, volal sa Eurothalia a konal sa po vstupe Činohry SND do Európskej divadelnej konvencie (ETC). Festival – jeho činoherná časť – by sa nedal organizovať bez zdatných ľudí, ako boli Roman Polák, vtedajší riaditeľ Činohry SND, a celý tím dramaturgie i prevádzky – Darina Abrahámová, Peter Kováč, Daniel Majling, Kristína Letenayová, Radana Lukáčiková Hromníková, Alena Humajová, Zuzana Kizáková a, samozrejme, bez perfektného technického zázemia pod vedením Viliama Švardu i trpezlivej podpory marketingu divadla pod vedením Daniela Rabinu. Vymýšľali sme, kreovali, hľadali a ponúkali divákom iné zážitky.
 
Ako sa v rámci jednotlivých ročníkov festival vyvíjal? Čo považuješ za najzaujímavejšie alebo najpodnetnejšie – či už z hľadiska programu, hostí, alebo pracovných stretnutí?
Na festivale sa Činohra SND snažila vytvárať nové divadelné partnerstvá, zintenzívnila sa spolupráca s ETC pozývaním členských divadiel, vytvárala sa platforma pre workshopy, diskusie a výstavy. Práve skúsenosť z hosťovania umožnila Činohre SND spolupracovať s takými režijnými menami ako Tilmann Köhler či Jan Klata. Zdá sa, že možnosť spoznať SND práve cez festival je pri nadväzovaní nových divadelných väzieb strategická. Zároveň sa na Slovensko privážali inscenácie, ktoré istým spôsobom dopĺňali dramaturgiu našej činohry. Myslím, že pre mnohých divákov bol zážitok vidieť napríklad Burgtheater z Viedne a Elisabeth Orth v inscenácii hry Ewalda Palmetshofera Celibát či exotický Island s Othellom, v ktorom postavu Jaga stvárňovala žena, alebo aj provokatívnych Slovincov z Drama Ľubľana s Jarryho Kráľom Ubu.
 
Čo ťa zaujíma, na čo si zvedavá z tohto ročníka festivalu? A prečo?
Z tohto ročníka som zvedavá na všetko, čo bude súvisieť so Soňou Červenou, nielen na inscenáciu režijného dua SKUTR Krvavá svadba, ale aj na sprievodný program s ňou spojený. Myslím, že každý, kto si v Divadle Astorka pozrel Lásky jednej plavovlásky v réžii tejto česko-slovenskej dvojice, by mohol byť plný očakávania a mal by prísť aj na predstavenie Národného divadla Praha. Prirodzene sa teším aj na autorskú inscenáciu Jiřího Havelku a zoskupenia VOSTOP5 Spoločenstvo vlastníkov. Kto by sa rád nepozrel na spracovanie zasadnutia bytového osadenstva so všetkými jeho bizarnosťami. A myslím, že veľ kým obohatením by mala byť inscenácia FEED.X. Nemáme vždy šancu ponoriť sa do dymu, svetla a zvuku a vytvárať si predstavenie podľa seba a svojej nálady. To si zaslúži každý poctivý divadelný divák. A rada by som sa pozrela aj na Grace Slik, loď Apollo a na Zem z odstupu, z vesmíru. Poľská inscenácia analyzuje, kam sme v tzv. západnej spoločnosti dospeli. Uvidíme to v inscenácii TR Warszawa Kalifornia/ Grace slik. A ísť na predstavenie maďarského Radnóti Színház považujem za povinnosť. Nie preto, že sú to naši susedia a korene autora sú na Slovensku, alebo že tu hosťujú po prvý raz, ale preto, lebo prinášajú pálčivú tému, týkajúcu sa extrémizmu. Deň na trhu Pála Závadu je totiž pohľad na židovský pogrom už po skončení 2. svetovej vojny. Zobrazuje, ako ľahko sa rodí nenávisť a ako sa nakoniec stáva nástrojom zabíjania, to si dnes, bohužiaľ, musíme razantne pripomínať. Ale uzavriem to pozitívne – pozvánkou na taliansku inscenáciu Pieseň piesní. Tá ponúkne emocionálnu úľavu i zmyslenú poéziu.
 
Súčasťou tohtoročného programu je aj predstavenie inscenácie hry Friedricha Schillera Mária Stuartová Štátneho divadla Košice, na ktorej si spolupracovala ako dramaturgička. Ako sa zrodil tento titul? Čo predchádzalo jeho voľbe?
V Činohre Štátneho divadla Košice sme hľadali pre režiséra Diega de Breu vhodný titul. Jeho doménou je inscenovanie klasiky a Schiller bol preňho jednoznačná výzva, s ktorou sa ešte na javisku nestretol. Myslím, že téma politickej moci, jej zneužívania, nadužívania i strachu elít zo zodpovednosti je nanajvýš aktuálna. Je kolíziou svetov spirituality a profánnosti. Ale aj pohľadom na komplementaritu dvoch žien, dvoch podôb ženy a ich vnútornej sily a moci.
 
Čím je Schillerova dráma príťažlivá dnes? Ako sa s ňou popasovali výrazné ženské interpretky košickej činohry?
Je to hra o slobode. Naozajstnej slobode a o cene, ktorá sa za takúto slobodu platí… väčšinou konečná. Nie je to historická freska, hoci Zweigov životopis Márie Stuartovej nám bol v mnohom inšpiráciou. Pátranie po duši človeka v zajatí samého seba je vzrušujúce. A myslím, že také sú aj obe interpretky. Alena Ďuránová ako Alžbeta a Tatiana Poláková ako Mária Stuartová. Silné, krehké, bojujúce, živočíšne, živelné, zničené, psychicky i fyzicky. Ženy obklopené neschopnými mužmi, ktoré musia ísť, ísť, ísť. A aj naše interpretky idú a s presnosťou váh dávkujú silné emócie.
 
S režisérom Diegom de Breom spolupracuješ pravidelne od roku 2011. Ako sa vyvíja vaša spolupráca? V čom boli odlišné stretnutie a práca v Košiciach v porovnaní s predošlými skúsenosťami na pôde SND?
S Diegom je spolupráca vždy unikátna, špecifická a náročná. Ale plná inšpirácie a opätovného pripomínania toho, čo je zmyslom divadla, a čo znamená skutočná práca v divadle. A napokon, načo nám sú vlastne festivaly? Minimálne na to, aby sme vedeli, aké divadlo robiť nechceme.
 
Miro Dacho, dramaturg Činohry SND