Nechceli sme na javisku zopakovať to, čo sme videli v kine

Scénický a kostýmový výtvarník Juraj Kuchárek (1984) patrí k najvýraznejším tvorcom svojej generácie. Absolvoval štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa divadelnej, televíznej aj filmovej tvorbe. K jeho dvorným režisérom patrí Marián Amsler. Niekoľkonásobne bol nominovaný na ocenenie DOSKY, napokon ho získal za scénické riešenie k inscenácii Vojna a mier v Činohre SND.



 

Štvorec je piatou inscenáciou, na ktorej spolupracuješ so SND. Ak by si mal porovnať svoje začiatky s najnovšími skúsenosťami, v čom je rozdiel? Čo si sa za ten čas naučil, k čomu si dospel?

SND je kolos, takže istý čas trvá, kým sa človek oboznámi so všetkými princípmi a postupmi. Kým príde na to, v čom sú prednosti aj limity takejto inštitúcie. Ale myslím, že sme si so zamestnancami už vytvorili istý vzťah a rozumieme si profesijne aj ľudsky. Takže je to v istých ohľadoch ľahšie ako v mojich začiatkoch.

Patríš medzi veľmi vyťažených tvorcov, pravidelne spolupracuješ s mnohými divadlami na Slovensku aj v Česku. Scénickí výtvarníci sa pomerne často ponosujú na rôzne úskalia pri výrobe dekorácií a na mnohé prekážky, ktoré musia prekonávať pri realizácii inscenácie. V čom vidíš najväčšie nedostatky či hendikepy technických zložiek kamenných divadiel?

Najväčším nedostatkom sú ľudské zdroje. Neustále klesá počet kvalifikovaných zamestnancov. Starší odchádzajú do dôchodku a nemá ich kto nahradiť. Mladí ľudia spravidla nemajú záujem o takýto typ profesie. Čiastočne je to spôsobené tým, že odborné stredné školy majú oveľa menej učňov a absolventov ako kedysi. A ak nejakí sú, snažia sa zamestnať v iných odvetviach. Hľadajú lukratívnejšie ponuky ako divadlo, ktoré ich nevie finančne motivovať. Uplatňujú sa v komerčnej sfére.

V Českej republike je iná situácia?

Je veľmi podobná, ale myslím, že tam sa predsa len viac darí zachovávať kontinuitu zamestnancov v jednotlivých odvetviach. A majstri týchto remesiel sú viac hrdí na svoju profesiu, vážia si ju a vážia si viac svoju prácu, teda si nedovolia niečo odfláknuť.



Aké sú podľa teba perspektívy ďalšieho vývoja?

Nie som optimista. Je potrebné pokúsiť sa získať mladých ľudí, pritiahnuť ich k tejto práci. Inak to nejde. Práca pre divadlo je natoľko špecifická, že sa na to nedá pripraviť v škole alebo v externom prostredí, ale len v bezprostrednom kontakte s výrobou priamo v dielňach a na konkrétnych veciach. Navrhoval by som dokonca, aby sa uskutočnila konferencia na tému, čo s divadelnými dielňami na Slovensku, kde by sa pomenovali problémy a navrhli nejaké riešenia.

V SND si začínal v Štúdiu inscenáciou Pohania v réžii Mariána Amslera. V ostatnom čase však pracuješ predovšetkým na veľkom javisku (Fanny a Alexander, Vojna a mier, Štvorec). Ako by si charakterizoval rozdiel pri práci v týchto priestoroch?

Práca na veľkej sále je neustály boj. Je to architektonicky veľmi zle vyriešený priestor. Od pomeru medzi šírkou a hĺbkou javiska cez dispozíciu hľadiska, z ktorého diváci vidia, čo by nemali vidieť, a nevidia, čo by mali vidieť, až po akustické problémy. Týmto sa v priestore Štúdia človek spravidla nemusí zaoberať.

Napriek tomu, alebo práve preto, ste s režisérom Mariánom Amslerom pracovali pri ostatných troch vyššie menovaných inscenáciách s modernými technológiami. Čo vás k tomu viedlo?

V prípade prvej inscenácie z tohto radu, ktorou bola adaptácia Bergmanovho filmu Fanny a Alexander, sme vychádzali z podstaty predlohy. Zapojenie princípu live cinema sa stalo nosným prvkom hlavnej idey tejto inscenácie, zároveň sme si chceli vyskúšať niektoré nové postupy. Nadobudnuté skúsenosti sme potom uplatnili pri inscenovaní Vojny a mieru, mnohé veci sme už vedeli lepšie pripraviť. Treba podčiarknuť, že SND nie je technicky vybavené na takýto typ scénických a technologických riešení. Takže sa mnohé veci dajú dosiahnuť len improvizáciou, testovaním a často sa robia takpovediac na kolene. Je preto namieste poďakovať technickým pracovníkom Činohry SND za to, že nám vychádzali v ústrety, boli ochotní a snažili sa hľadať riešenia.

Ktorá z troch inscenácií bola pre teba najnáročnejšia?

Prvá. Fanny a Alexander. Jednak bola náročná na výrobu, pretože scénické riešenie počítalo s množstvom detailov, a zároveň sme nemali skúsenosti, ktoré sme nadobudli až pri jej realizácii. Treba brať do úvahy aj to, že režisér pracujúci v Sále činohry má minimum skúšok na javisku, väčšina sa odohráva v niekoľkonásobne menšej skúšobni. Takže čím viac technológií, čím viac detailov, tým náročnejšia práca, pretože nie je čas a priestor skúšať s nimi. Často sa k tomu režisér a herci dostanú až v rámci generálnych skúšok, to znamená tesne pred premiérou. Preto je výsledný tvar značným kompromisom oproti pôvodným predstavám.

Inscenácia Štvorec je ďalšou adaptáciou filmu.

Tu však práca s videom nezohráva takú dôležitú úlohu. Najmä to nie je naživo, čo je zásadný rozdiel. Ide skôr o niečo, čo by sme mohli nazvať inštaláciou. Video neslúži na to, aby zachytilo herca v detaile či z inej perspektívy, je skôr akýmsi doplnkom, ktorý dotvára celok.

Ako si sa vyrovnával s tým, že film Štvorec bol len nedávno v kinách a teda aj jeho vizuálna podoba je ešte v živej pamäti divákov.

Táto otázka smeruje k jednému zo základných nedorozumení, ktoré s našou inscenáciou súvisia, totiž to, že sa diváci snažia porovnávať film a divadlo. Ale my sme nechceli na javisku zopakovať to, čo sme videli v kine. Chceli sme sa zaoberať témami, ktoré film ponúka, nie jeho vizuálnym spracovaním.

Mnohých divákov zaujme, že ste na javisko dali priviezť „živé“ auto. Kde sa vzalo?

Auto sa požičiava od firmy, ktorá sa zaoberá prenájmom vozidiel. Na každú reprízu ho zvlášť privážajú. Na javisko sa potom dostáva navážacou rampou, podobne ako iné kulisy, tá je pomerne veľkoryso skonštruovaná, takže to nie je také náročné. Jediné, čo sme riešili, je nízky podvozok auta, museli sme pripraviť špeciálne šikminy, aby sa dnu dostalo bezpečne.

Aká ďalšia spolupráca so SND ťa čaká najbližšie?

V jubilejnej stej sezóne budem spolupracovať s režisérom Lukášom Brutovským. Opäť na veľkom javisku. Som zvedavý, ako sa s týmto priestorom režisér vyrovná.

Juraj Kuchárek, scénograf v rozhovore s Miroslavom Dachom, dramaturgom Činohry SND