Netreba sa brať príliš vážne...

Členka Činohry SND, výrazná herecká osobnosť – znalcami umenia oceňovaná pre osobitý herecký prejav, pedagogička a matka šiestich detí Jana Oľhová sa v týchto dňoch dožíva životného jubilea 60 rokov. To bol jeden z dôvodov nášho rozhovoru o tom, ako vníma nielen doterajšiu kariéru, ale aké sú jej názory na rolu herca v našom kultúrnom prostredí…

Často sa stretávame s tvrdením, že herectvo je rehoľa, no povedzme si pravdu, väčšinou to pôsobí ako akési klišé či „barlička“. Zaujíma ma však, ako vnímate herectvo, a mám na mysli predovšetkým činoherné?

V poriadku, nenazývajme herectvo rehoľou, ale obyčajnou drinou. Síce to znie tiež pateticky, ale možno konkrétnejšie. Keď svojho času moje susedy sedeli podvečer na balkóne a ja som kráčala na predstavenie, pýtali sa: „Do roboty, do roboty?“ Vždy ma to zarazilo. Veď ja idem do divadla! Ale áno, je to robota, hoci nie taká, akú si predstavujú susedy a možno väčšina ľudí, ktorá do divadla vôbec nechodí. Vybrala som si toto povolanie, lebo som už vtedy túžila po tom, aby môj život bol pestrý, napínavý a v žiadnom prípade nie nudný.

V súčasnosti získavajú niektorí – doposiaľ aj neznámi či nevýrazní herci – vavríny popularity vďaka účinkovaniu v seriáloch. Sama pôsobíte ako pedagogička. Mal by si podľa vás na to, aby herec dosahoval aj určitú kvalitu, najskôr určitý čas brúsiť svoje „ostrohy“ na divadelných doskách?

Mnohí študenti herectva ani netúžia byť na „doskách“ divadla, ale hneď v dennom seriáli. Oni sa tým vôbec netaja. Samozrejme, že herecké remeslo sa zdokonaľuje na javisku. Tí, čo po ňom túžia, nemajú pre nedostatok miesta v divadlách vždy možnosť hrať.

Ste herečkou, ktorá o svojej umeleckej kvalite presviedča na javisku či vo filme, a nie ste odkázaná na podliezanie sa napríklad bulvárnym médiám. Do akej miery je podľa vás umelec a herec ako taký závislý od toho, aby bol súčasťou tohto dosť bizarného sveta mediálneho povedomia? Platí podľa vás pravidlo, že pokiaľ sa o ňom akokoľvek nepíše, tak „nie je“?

Ak sa dá, vyhýbam sa foteniam, reklamám, rôznym „párty“, recepciám a aj rozhovorom. Pre mňa je problém absolvovať aj tento rozhovor s vami a verte mi, že keby som chcela, tak by som vám určite dokázala ujsť. Veľakrát ma rozhovor vyčerpal, rozrušil a sklamal. Autorizácie, opravy… a keď už to vyzeralo nádejne, tak bol „ozdobený“ otrasným titulkom, pričom redaktor povie, že na to nemá vplyv, lebo to určuje šéfredaktor, aby článok upútal čitateľov. Takže načo to potom všetko je?

Charakterizovali ste sa slovami: „Asi nie som typická herečka. Herečky túžia po úspechu. Ja sa z úspechu teším, ale nemám v sebe tú dávku exhibície, ktorú by herec mal mať. Možno to znie absurdne, ale to, čo je typické pre hercov, mi je cudzie…“ Možno nadviažem na predchádzajúcu otázku, ale napriek vašej absencii potrebnej dávky exhibície ste zaujali nielen odbornú, ale aj divácku verejnosť, ste obsadzovaná v divadle, v seriáloch a získali ste aj niekoľko ocenení. Potrebuje kvalitný umelec na to, aby sa o jeho talente a kvalitách vedelo, mať vami spomínanú dávku exhibície? Nie je to skôr beh na krátku vzdialenosť?

Myslela som tým exhibíciu mimo javiska.

V rámci divadla ste pôsobili na viacerých scénach – či už išlo o Radošinské naivné divadlo, DJGT vo Zvolene, SKD v Martine, v súčasnosti v SND. Ide stále o divadelné scény, no každá z nich je čímsi iná. Čím je pre vás z tohto pohľadu vaše účinkovanie v národnom divadle? Je niečím jedinečné oproti iným scénam?

Stala som sa súčasťou nového hereckého kolektívu. Mnohých kolegov si veľmi vážim a obdivujem. Mám možnosť pracovať s rôznymi tvorcami, zahraničnými režisérmi, ktorých som doteraz nestretla. Je zaujímavé meniť prostredia divadiel. Ak by mi však hrozila „ponorková choroba“, posuniem sa ďalej.

Ako by ste charakterizovali herectvo Jany Oľhovej, akú má „chuť“, čím je osobité a čo o Jane Oľhovej tí, ktorí ju vnímajú napríklad na divadelných doskách, ani len netušia?

Na to vám vôbec neviem odpovedať. To nie je asi otázka pre mňa. Čo by o mne diváci mali vedieť? Radšej nech naďalej nevedia nič.

Hráte postavy energických žien, ale aj pokorných a súcitným matiek, manželiek, dramatické, ale aj komediálne polohy. Aká herecká poloha, aký typ rolí, v ktorých sa cítite najkomfortnejšie a podľa vás aj herecky najpresvedčivejšie, je vášmu prejavu najbližšia?

Tragikomická – ako život sám.

Ste nepochybne jednou z najvýraznejších slovenských herečiek svojej generácie. Keby ste mali poradiť svojim študentom, resp. mladým kolegom, ako to dosiahnuť, resp. dopracovať sa k tomuto hodnoteniu, čo by ste im povedali?

Aby žiarili, aby neboli leniví, rozmaznaní, aby boli umeniachtiví, aby boli odvážni a dokázali riskovať. Ale napriek všetkým radám je skúsenosť aj tak neprenosná. Podobne ako učiť herectvo. Dá sa to vôbec? Podľa mňa im môžem len ukázať cestu…

Dlhé roky ste boli napriek svojim hereckým kvalitám viac vnímaná ako sestra Mariána Geišberga. Na mňa ste svojím hereckým umením obaja ako herecká súrodenecká dvojica silno zapôsobili napr. v predstavení Matkina guráž. Predvádzali ste súhru skvelého hereckého prejavu, ktorý dokázal prirodzene umelecky strhnúť aj samotných divákov. Je to spôsobené len dobrou predlohou alebo pre vás bolo spoločné účinkovanie s bratom predsa len čímsi iným, výnimočným?

Teší ma, že spomínate práve toto predstavenie. Bolo v repertoári krátko. Holokaust je vážna téma a ľudia sa chcú predsa zabávať… Maroš už vtedy poznamenal, že Slováci sa neradi konfrontujú so svojou minulosťou. Keď mal Maroš šesťdesiatku, hrali sme pred poloprázdnym hľadiskom. Bolo to smutné. S Marošom sa vždy hralo vynikajúco. Aj keď sme mali pred sebou zvláštnu vzájomnú trému, asi zo zodpovednosti jeden za druhého. Maroško mi veľmi chýba…

Pani Jana, ktorá z množstva vašich rolí je pre vás takou, na ktorú si vždy s obľubou a aj určitou umeleckou hrdosťou spomeniete?

Vždy je to len zopár postáv, ktoré sa vám skutočne vydaria. Preto budem stručná. Don(a) Juan(a), Arsinoe v Mizantropovi, Barbara v hre August na konci Ameriky, Žo Langerová – v inscenácii Vtedy v Bratislave či Pitinského Matka. To všetko sú role v Martinskom divadle a aby som bola spravodlivá, musím spomenúť aj rolu Sary v inscenácii Mobil a Žena z minulosti, ktorú som hrala v Žilinskom divadle. A za tých pár rokov v SND už spomínaná Matkina guráž a Doktorka vo Fyzikoch. Rada by som tu spomenula zaujímavý poznatok. Keď sa číta nekrológ herca, zoznam ním stvárnených postáv je dlhý alebo krátky. Vtedy väčšinou zavriem oči a prestanem počúvať. Lebo o samotnom človeku výpočet postáv aj tak nič nehovorí. Pre večnosť zostáva aj tak len to, či bol DOBRÝM človekom. Tak stále mám čo naprávať, doháňať… a toto je zatiaľ môj nesplnený sen.

Kto mal najväčší vplyv na váš osobitý a výrazný herecký prejav?

Na VŠMU určite pán režisér Miloš Pietor, no a zaiste aj môj brat Maroš, bez ktorého by som nenašla odvahu poslať na túto školu prihlášku. A nakoniec moja mama, bez ktorej by som herečkou určite nebola…

Ste úspešnou divadelnou herečkou pôsobiacou na našej prvej scéne už sedem rokov. Získali ste viacero ocenení, pôsobíte ako pedagogička. Je vo vaše umeleckej kariére niečo, čo ostáva aj naďalej nenaplnených snom?

Nie, nikdy som takéto sny nemala.

Immanuel Kant povedal, že „čím sú ľudia civilizovanejší, tým sú väčšími hercami“. Nemáte pri pohľade na to „divadlo“ vôkol nás niekedy pocit, že sme žiaľ stále obklopení nie najvydarenejší hercami a pomyselná reálna civilizovanosť či kultúrnosť je nám stále na hony vzdialená?

Priznám sa, že tomuto citátu veľmi nerozumiem. Nemám rada, keď sa divadlo spája s pretvárkou. Páči sa mi však iný citát tohto filozofa: „Hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Tomu rozumiem trošku viac. To by vlastne vyriešilo všetko.

Za čo ste divadlu a herectvu vďačná a čo vám toto povolanie a poslanie vzalo?

Dalo mi už spomínanú pestrosť života. A čo mi vzalo? To je veľmi prozaické: Množstvo večerov, keď som mohla byť doma so svojimi šiestimi deťmi. Poviem vám jednu príhodu za všetky. Často sme sa s deťmi hrávali tak, že sme si vymenili úlohy: dieťa – mama. Raz si moja Terezka zobrala kabelku, naparfumovala si zápästie a povedala: „Idem do divadla. PLAČ!“ A buchla dverami…
 
Kedy sa dá povedať, že herec umelecky dozrel? Keď dosiahne životné jubileum, získa významné ocenenie či si zahrá vysnívanú rolu v niektorej z kľúčových divadelných hier? A čo podľa vás znamená, keď sa o hercovi a herečke konštatuje, že dospeli?

Herec dospeje pravdepodobne vtedy, keď prejde všetkými prekážkami, pochybeniami, omylmi. Keď v ňom nastane rovnováha a vydá zo svojho vnútra to najlepšie, čo v ňom je. Ale pozor! Netreba sa brať príliš vážne… to je potom začiatok konca.
 
Herecké povolanie je pomerne vyčerpávajúce. Čo je vaším životobudičom, niečím, čo vás dokáže nakopnúť? Utekáte do ticha alebo sa reštartujete iným spôsobom?

Asi potrebujem ustavičné impulzy. Aj úplný oddych môže byť na škodu, preto je nebezpečné dovolenkovať až príliš, lebo vaše telo môže zažiť šok. Niekedy treba odísť do ticha, k rieke so psom a pozorovať rybárov, a naopak, niekedy sa treba obklopiť blízkymi ľuďmi a posedieť si s nimi a piť do rána. A ešte nesmiem stratiť vieru. Bez nej by som asi nebola ničím.
 
Hrávate tak v národnom divadle, ako aj v divadle v Martine, hosťujete aj v Žiline a pod. Môžete teda porovnávať, aký je divák v meste a aký na „vidieku“. Cítite nejaký rozdiel, osobitosť alebo sú všetci rovnakí? Sú mimobratislavskí diváci úprimnejší, vďačnejší alebo to tak nie je a umelec je rád a vďačný za každého, kto navštívi divadlo?

Možno to znie ako fikcia, ale podľa mňa sa ľahko môže stať, že „vidiek“ bude v Bratislave a silné intelektuálne zázemie na „vidieku“. Ako pozorujem mimobratislavské divadlá, neboja sa náročnejších a odvážnejších titulov, čím si vychovávajú množstvo mladých ľudí, ktorých je v hľadisku čoraz viac. Diváci „na vidieku“ sa tak stávajú náročnejšími ako tí v hlavnom meste. Z toho mi vychádza, že je veľmi dôležité, čo divákom dávame a ako si ich vedieme.
 
Jana Oľhová, členka Činohry SND v rozhovore s Petrom Škorňom, editorom Portálu