Nové tváre Činohry SND

Roman Poláčik

Pamätáš si na moment, ktorý rozhodol o tvojej hereckej budúcnosti, na moment, keď si sedel v divadle a to, čo sa dialo na javisku, ťa tak očarilo, že si sa rozhodol robiť divadlo?

Ten moment prišiel v Divadle Andreja Bagara v Nitre, keď som ako študent videl predstavenie Adam Šangala. Sedel som vtedy v nejakom desiatom rade a cítil som niečo, čo som vedel pomenovať až o pár rokov neskôr, keď sa ma pýtali, kam by som chcel ísť na vysokú školu. Pôvodne som chcel študovať slovenský jazyk, dejepis a hru na akordeóne. Keď sa ma pýtali, či si nedám niečo aj ako poistku, spomenul som si na to predstavenie, ktoré sa mi veľmi páčilo. Povedal som, že by som chcel hrať a oni na to, že v Bratislave je vysoká škola, kde sa to dá študovať. To som ja vtedy vôbec nevedel – že sa dá herectvo aj študovať. Tak som šiel veľmi skromne na prijímačky. Prijali ma, ale neveril som tomu dovtedy, kým som nesedel v septembri na zápise.

Vy ste boli tiež pomerne silný ročník, robili ste s režisérkou Julkou Rázusovou, čerstvou laureátkou Dosiek na najlepšiu réžiu. S ňou ste na škole urobili výbornú inscenáciu – Tolstého Živú mŕtvolu.

Touto inscenáciou sme sa ako ročník definovali. Z každého z nás vtedy dostala to najlepšie. Našimi pedagógmi boli Martin Huba a Zuzana Kronerová a naučili nás analyzovať text a Julka to potom javiskovo povýšila. Bola to veľmi dobrá symbióza psychologického a fyzického herectva.

Na aké divadlo ťa baví pozerať sa? Alebo inak – pri ktorej inscenácii, ktorú si v divadle videl, si si povedal, že v niečom takom by si tiež chcel hrať?

Počas celého štúdia som mal túžbu zahrať si v nitrianskom divadle, ktoré bolo pre mňa impulzom, prečo som sa stal vôbec hercom. Chcel som v ňom aspoň raz hosťovať, a preto vždy, keď prišli hrať do Bratislavy, radšej som sa ulial zo školy, ale na ich predstavenie som šiel. Veľmi silne na mňa zapôsobil Kabaret a Piargy. Veľmi som si vtedy túžil zahrať s tými ľuďmi v takýchto inscenáciách, ktoré majú svoju poetiku a hĺbku. Piargy si pamätám veľmi výrazne. Keď ma z nitrianskeho divadla v štvrtom ročníku oslovili, veľmi som sa potešil. V piatom ročníku som tam naskúšal ďalšie tri inscenácie s vedomím, že po škole do toho divadla nastúpim. V Nitre som strávil šesť plnohodnotných sezón, ktoré boli žánrovo pestré. Keď sa niekedy obzriem späť na niektoré inscenácie, ktoré som robil, búcham si síce hlavu o stenu a vravím si, aké to mohlo byť, keby… Ale chápem, že je to vývoj a že človek nemôže mať všetko hneď.

Čo robíš, keď nerobíš divadlo? Hráš ešte stále na akordeóne?

Na strednej škole bol akordeón pre mňa veľmi dôležitý, ale potom ho nahradilo herectvo. Akordeón mi ostal, ale už nie som ochotný stráviť pri ňom dve-tri hodiny denne a cvičiť. Ale ak príde z divadla nejaká výzva naučiť sa na ňom niečo nové pre potreby inscenácie, urobím to. Okrem toho rád chodím fyzicky cvičiť. Dlho som to odmietal, ale teraz mi to pomáha koncentrovať sa. Som vtedy sám so sebou, mám slúchadlá na ušiach a rozmýšľam nad tým, čo ma ten deň čaká.

A knihy?

Čítam odmalička, mám to vštepené, hoci kamaráti to nie vždy chápali. Raz som prišiel cez prázdniny domov na Oravu, šiel som si s chalanmi zahrať futbal a oni ma potom volali na jedno do krčmy. Ja som však povedal, že nemôžem, lebo musím ísť domov čítať. Pýtali sa ma: „Čo čítať?“ Vravím, že knihu. „A to ti je na čo?“ spýtal sa ma kamarát. Povedal som mu, aby to raz skúsil a uvidí, ako sa mu otvorí nový svet.

Čo čítaš teraz?

Sorokinovu Manaragu. Ale moja najobľúbenejšia kniha od neho je Opričnikov deň. Knihy sú pre mňa veľká inšpirácia. A okrem toho je to pre herca dobrý tréning, cibrí to jeho vyjadrovacie schopnosti, rozširuje slovnú zásobu.

Si teraz v Národnom divadle, máš za sebou postavu v Projekte 1918, teraz skúšaš Vedľajšie účinky, čaká ťa postava v Ruských denníkoch. Počas vysokej školy si tu neskúšal, takže je to pre teba celkom nová skúsenosť. Ako sa tu zatiaľ cítiš?

Napriek tomu, že je to nová skúsenosť, nová budova, nové šatne, noví kolegovia, všetko mi to príde absolútne prirodzené. Som veľmi rád, že som mohol hrať v Projekte 1918. Stretla sa v ňom ohromná skupina hercov, ktorých som mohol pozorovať pri práci a zdieľať s nimi spoločný priestor. Stále ich spoznávam a oni spoznávajú mňa a je to pre mňa veľmi prínosné. Cítim sa vo svojej koži, veľmi prirodzene… Som rád, že som sem prišiel v tomto veku, s týmito skúsenosťami, v tomto bode svojho života a chcem tu byť prínosom a robiť to isté, čo som robil v Nitre – chcem skúšať a chcem hrať.

Roman Poláčik v rozhovore s Danielom Majlingom, dramaturgom Činohry SND