Poézia, ktorá má telo

V Modrom salóne sme v rámci línie dobrodružnej dramaturgie uviedli v júni ako poslednú činohernú premiéru sezóny inscenáciu poézie Jána Stacha s názvom Šmátranie v širočine. Takto systematicky pokračujeme v hľadaní divadelného jazyka básní. Konkretista Ján Stacho rozvibruje svojím jazykom a témami každého diváka. Ako sa vôbec rodilo toto divadlo poézie a akú má podobu, priblížila režisérka Soňa Ferancová.

Verše Jána Stacha nepatria k tomu jednoduchému zo slovenskej poézie. Ako sa rodia obrazy, situácie a konania v takomto type textu, ak sa dostane na javisko?

Jeho poézia okrem emócie priniesla do mojej hlavy aj rôzne obrazy. A tie obrazy boli veľmi zvláštne. Stachove básne sú obrazotvorné a jasné, a nie som prvá, ktorá to tvrdí.

V písaní sa venuje archetypálnym situáciám a pomenúva veci, ktoré v určitom veku a období svojho života zažije každý. Je to čosi hraničné ako - prečo som tu, prečo som sa narodil, kam kráčam atď. Stacho na tieto otázky originálnym spôsobom odpovedá jazykom aj obrazom. Niekedy dokonca aj neodpovie, lebo aj otázky bez odpovedí sú súčasťou nášho života.

Vyabstrahovala a vyrýpala som z neho dužinu, ktorá bola podstatná pre mňa. Obrazy, ktoré mi vyvstali pred vnútorným zrakom, som sa snažila za pomoci dvoch hercov uviesť do života. Stacho je jeden človek, ale taký dvojpólový a má také rozporuplné polohy, že mi to pripadalo ako prirodzené, že sa v istom momente rozpolí, premení na dve, ale je to stále dialóg jedného človeka. Nie je to dialóg medzi dvomi mužmi, ale medzi Stachom, ktorého hrajú dvaja muži.

Takto by sa dala nejako definovať aj téma samotnej inscenácie. Už na plagáte vidno akéhosi rozdvojeného muža, neistého, nejasného, rozpolteného...

Človek sa realitu, v ktorej žije, snaží uchopiť a spoznať cez niečo hmotné. Cez telo, zmysly a potom i cez nejakú duchovnú stránku. Každý človek má tieto dve roviny a tieto rieši aj Ján Stacho vo svojich básňach. Ak som sa mohla k niečomu "došmátrať", tak on ako rozporuplný člvek, vedomý si svojej telesnosti, sa ako človek snažil realitu cez rôzne telesné pôžitky obsiahnuť a ochutnať. Zistiť, čo je ten život zač. Bol citlivý a senzitívny a tak sa za tieto telesné pôžitky či pochybenia, akoby snažil zároveň aj ospravedlniť. Vytušila som, že otvoril v sebe dvere pomyselného chrámu vlastnej duše a svedomia. Tam pokľakol na kolená a kajal sa.

Čo vlastne diváci uvidia, ak prídu na Šmátranie v širočine?

Chceli sme s mojím tímom ukázať a priblížiť Stacha, ktorý je neprávom opomenutý, spôsobom, ktorý ho zbaví nálepky „že sa nedá recitovať, že je depresívny a ťažký“. Našli sme k tomu kľúč tak, že sme ukázali z jeho poézie na javisku archetypálne situácie, ktoré sú blízke a atraktívne a zaujímavé pre hocikoho od intelektuála po obyčajného človeka. Lebo v živote sú veci, ktoré rieši každý bez ohľadu na profesiu - viera, neviera, smrť, láska, bolesť a utrpenie a na tieto skutočnosti sme sa snažili nájsť javiskové ukotvenie a vyjadrenie. Snažili sme sa s Jankom Gallovičom, Jurajom Hrčkom a Kamilom Mikulčíkom s rešpektom k jeho poézii vytvoriť konanie a dramatické situácie, ktoré by poéziu neilustrovali. Chceli sme tvar, ktorý by dal poézii telo.

Soňa Ferancová, režisérka v rozhovore s Miriam Kičiňovou, lektorkou dramaturgie Činohry SND