Pozvánka na dobrodružný aj vtipný, romantický aj zábavný výlet

Máš rád rozprávky? A ak áno, v čom?

Priznajme si to: Všetci máme radi rozprávky. Či sa nám to páči, alebo nie. Či už vo forme spomienky na naše detstvo. Či ako výraz našej túžby po svete, kde vládnu skutočné hodnoty. Mravné hodnoty. Taká by mala byť aj táto rodinná rozprávková opera, ktorú premiérovo uvedieme v historickej budove SND na konci apríla. Išlo o priamu objednávku našej prvej opernej scény. Chceme deti a ich rodičov či učiteľov pozvať na dobrodružný aj vtipný, romantický aj zábavný výlet. S patričnou dávkou farebnosti, hudobnej melodickosti, javiskovej mágie. Dramatickej prekvapivosti až akrobatickej zázračnosti.

A keby si mal odhaliť čo-to zo samotného príbehu?

Ako to už býva v rozprávke dobrým zvykom, začnem tradične: Kde bolo, tam bolo… Bolo raz jedno obrovské kamarátstvo. Veľké ako rozprávkové kráľovstvo. A toto priateľstvo dokázalo nielen hory prenášať, ale aj zlobu a choroby zdolávať. Jedna z našich dvoch hrdiniek je uväznená v nemocnici a jej kamarátka Julka sa rozhodne jej pomôcť. Preto sa vydá na ďalekú cestu do kráľovstva rozprávok, kde sa stratil šťastný koniec! Alebo ho niekto skryl? A uznajte… Aká by to už bola rozprávka bez šťastného konca? Naša Julka je odvážna a smelá. A spolu s neposedným kamarátom Martinkom chce zakliate kráľovstvo (aj svoju kamarátku) vyliečiť. Uväznený a dobre ukrytý „šťastný koniec“ chcú nájsť a oslobodiť! Musia prekonať nástrahy zlej kráľovnej Belladony a jej troch rozmaznaných dcér – Zlaty, Zory a Zity. Na svojej dobrodružnej ceste stretávajú postavy dobré aj zlé: kráľa Tichomíra, vílu Julianu, princa Valeriána, ale aj prefíkaného kocúra Kolomana, ktorý na seba preberá množstvo tajomných podôb. Snaží sa ich vlastnými premenami zmiasť a poraziť. Ale viac už neprezradím…

Divadelná mágia ponúka množstvo prostriedkov, ako javiskové príbehy rozprávať. Ktoré si si vybral so svojimi kolegami – spolutvorcami?

Ústredná dvojica často zápasí až s neľudskou zákernosťou, chamtivosťou a závisťou. Pri ich skúškach im pomáha vlastná odvaha, cit pre spravodlivosť, vlastná hravosť a láska. Našej rozprávke nebude chýbať humor ani napätie, javisková poézia ani scénická premenlivosť. Nádherne malebná dekorácia, ktorú pre divákov „na mieru“ namaľoval skúsený slovenský ilustrátor Vlado Král. Ale aj farebne hýrivé a vtipné kostýmy z dielne Diany Strauszovej. Dramatické momenty, javiskové fígle, pointovanie situácií a nečakané zvraty. To všetko podporené perlivým hudobným naštudovaním Dušana Štefánka, občerstvené krehkými hláskami detských speváčikov z Pressburg singers pod vedením Janky Rychlej. Svižné aj lyrické choreografie Silvie Belákovej, stojace na hranici akrobatických kúskov v podaní mladých parkúristov.

Čo všetky tieto zložky spája?

Nádherná hudba Petra Zagara. Zázračná voda aj rozbúrená riava, ktorá vás prevedie všetkými nástrahami, tajomstvami, či krásami príbehu. V dojímavých áriách, vtipných tercetách alebo duetách. Podporená úsmevnými textami Dana Heviera. Dôležitá bude hudba. Lebo – verte mi! – hudba v divadle môže ľuďom prinášať nielen zábavu a šťastie, ale dokáže aj zázračne liečiť. A to už stojí za to vidieť a zažiť na vlastnej koži, nemyslíte?! Veď, aký by to bol život bez zázrakov, spontánnej hravosti, skutočných kamarátstiev a šťastných koncov?

Svetozár Sprušanský, režisér a spoluautor libreta, v rozhovore so Zuzanou Hrdličkovou, divadelnou publicistkou

Rozprávok nie je nikdy dosť

Ty, ako generálny rozprávkar Slovenska, si ich napísal stovky. Ale aj riekaniek, básničiek, textov piesní, poviedok… Aký je stav rozprávkových tokov na Slovensku? Je ich málo či dostatok?

Tak ako vždy, životodarný a živelný. Deti, ale aj dospeláci, neustále potrebujú prísun fantázie a viery, že dobrí budú odmenení a darebáci potrestaní. Že múdrosť a šikovnosť zvíťazia nad hrubou silou. Humor a dobrá nálada porazia nasrdenosť a zlosť. Rozprávkové toky, ako hovoríš, sa presunuli aj do iných žánrov: do fantasy, do strieľačiek na počítači, do minecraftov, do komiksov… A potom: Rozprávok nie je nikdy dosť, aj keby ich bolo dosť.

Každý z nás sa v rozhovoroch (a so slzou v oku) vyjadruje, ako je rozprávka základ. Základ pre život. Tak pre dieťa, ako aj pre človeka v jeho dospelosti. Pre jeho úplnosť. Absolútnosť. V čom konkrétne?

Rozprávka v nás posilňuje imunitu voči zlu a darebáctvu, dáva nám silu snívať a svoje sny aj uskutočňovať. Mať fantáziu predstaviť si krajší a farebnejší svet a tú fantáziu potom premeniť na skutočnosť.

Aké rozprávky si ty ako dieťa mal najradšej? A teraz?

Bol som odchovaný na Andersenovi, najmä na rozprávke Snehová kráľovná. Samozrejme, čítal som si aj Dobšinského s nádhernými ilustráciami Martina Benku. Neskôr som objavil Alicu v krajine zázrakov, Zlatúšika Ľubomíra Feldeka, Tomiho Janovica a jeho Neukradni tri vajcia. Potom Michaela Endeho a Dievčatko Momo. Neskôr Miloša Macourka, Aloisa Mikulku, ktorých som aj preložil do slovenčiny. Roalda Dahla, od ktorého mám aj list… No a teraz čítam rozprávky, ktoré sa volajú fantasy. Zvlášť mám rád Fictusa Fabulusa.

Občasne (ako tvorca) vstupuješ do sveta divadla. Čím ťa láka a priťahuje? V čom je tento svet iný, ako je svet voňavej knihy? Svet popísaných bielych polí čírej (nezriedenej) fantázie…

Spisovateľstvo je také osamelé remeslo: sedíš doma sám a potom vypustíš knihu a ani nie si pri tom, keď ju ľudia prijímajú. A preto mám rád divadlo: pretože tam som iba jeden z tímu. Rád sa stretám s hercami, režisérom, dramaturgom, osvetľovačmi, tanečníkmi, a keďže dnes ponúkame deťom i dospelým operu, tak aj s hudobným skladateľom, korepetítorom, dirigentom, hudobníkmi, spevákmi…

Jedno z hesiel kultivovaného a plnohodnotného človeka je: Dajme šancu knihám! Nech žije hudba! Nebojte sa divadla! S krásou na večné časy a nikdy inak! Pridal by si ďalšie?

Nemám rád heslá, ani tie, čo odo mňa pýta počítač pri reštartovaní. Verím, že každý človek, detský či dospelý, má v sebe spoľahlivú navigáciu, ktorá mu pomáha objaviť krásu, pravdu a lásku v živote.

A prezraď niečo zo svojej kuchyne… Daj nám recept: Ako vzniká rozprávka? Kde je jej prvotný impulz? Ako sa rodí?

Každý deň dostávam do hlavy neviditeľné esemesky, to sú nápady, niekedy sa im hovorí aj inšpirácia. Hlásia sa mi rôzne postavičky, aj o mne napíš, aj o mne! A keď sú tie esemesky zaujímavé a naliehavé, tak si sadnem k počítaču a vyťukám ich do dokumentu. A rozprávka je na svete.

Keby si mal pozvať na našu Rozprávku o šťastnom konci divákov – malých aj veľkých – akými slovami by to bolo?

Kto by nechcel, aby sa všetko dobre skončilo? Ale zároveň nemáme radi konce. Keď sú však tie konce iba začiatkom nových dobrodružstiev, tak po nich túžime. Namiešali sme pre vás veľký ohňostroj hudby, slova, spevu, tanca, farieb, pohybu, humoru, lásky, dobrodružstiev. Je ešte niekto, kto váha?

Daniel Hevier, spisovateľ, spoluautor libreta v rozhovore s režisérom Svetozárom Sprušanským