Pri káve s Milanom Sládkom

V roku 2008 ste sa predstavili v SND výberom zo svojej tvorby pod názvom Milan Sládek – Best Of. Aká to bola pre vás skúsenosť?

Príjemne ma prekvapilo, že hľadisko divadla, ktoré má kapacitu deväťsto miest, bolo absolútne plné. Občas mi niekto povie, že nemám v Bratislave obecenstvo. Toto predstavenie však ukázalo opak: aj reakcia publika bola porovnateľná s výbornými reakciami môjho obecenstva v Kolíne nad Rýnom. A štrnásť predstavení mojej interpretácie Krížovej cesty, ktoré som odohral v ružinovskom kostole, malo priemerne okolo štyristopäťdesiat návštevníkov. Pre mňa je to dôkaz, že aj v Bratislave mám svojich fanúšikov.

S akými pocitmi sa vraciate na javisko SND?

Je mi vždy veľkou cťou predstaviť sa na pôde SND. Inscenáciu Antigony som mal možnosť prezentovať práve tu krátko po tom, čo som tak urobil pred tisíc divákmi v budove UNESCO v Paríži (bolo to úplne prvé predstavenie pantomímy na pôde tejto organizácie). Dnes som vedeniu Opery SND vďačný, že som mohol uviesť vo svetovej premiére svoju zatiaľ svoju poslednú produkciu s názvom The Magic Four - Štyri temperamenty (22. a 23. novembra 2019).

Čo vás inšpirovalo k jej vytvoreniu?

Práve tak, ako to bolo pri Antigone, aj pri The Magic Four myšlienka zaoberať sa štyrmi ľudskými charaktermi vznikla ešte pred mojou emigráciou niekedy v šesťdesiatych rokoch. Inšpirovala ma k tomu skladba Paula Hindemitha Štyri temperamenty. Ale asi som na to potreboval čas. Musel som dozrieť, aby som sa touto tematikou začal opäť zaoberať.

The Magic Four je z tohto hľadiska pre vás dôležité predstavenie. Prečo ste sa rozhodli mať premiéru práve v SND, na území Slovenska?

Vzhľadom na môj vek sú to, s veľkou pravdepodobnosťou, moje posledné vystúpenia, ktoré budem hrať na Slovensku. Pred emigráciou som so svojou umeleckou skupinou patril po tri divadelné sezóny k súborom SND. Preto ma teší, že v rámci storočnice našej prvej scény sa môžem zúčastniť na jej oslavách. Navyše, s operným súborom som tu naštudoval dve operné inscenácie, Figarovu svadbu a Korunováciu Poppey. Obidve boli pre mňa veľkým zážitkom. Obdivoval som odvahu divadla zveriť mi réžiu a zároveň som ocenil nesmiernu schopnosť spevákov obohatiť spev o pohybový, často až pantomimický javiskový výraz. Vtedy som si uvedomil, že tieto dva zdanlivo rozdielne divadelné druhy majú niečo spoločné, možno práve preto, že sa nachádzajú na celkom špecifických pozíciách divadelného umenia.

Pantomíma predsa len nepatrí k „strednému prúdu“ divadelného umenia. Ako ľudia vnímajú vašu tvorbu?

Prosím, nech to neznie namyslene, ale pri nedávnej verejnej generálke The Magic Four, ktorú som robil v Kolíne nad Rýnom, neboli iba verní diváci z mojej generácie, ale aj veľa mladých ľudí. Práve ich nadšená reakcia ma veľmi potešila. Som vďačný za veľký záujem divákov, či je to v Kolíne, alebo v iných mestách a krajinách. Mladí ľudia sú prekvapení, akú úžasnú komunikačnú schopnosť má pantomíma. Teším sa z veľmi pozitívnych reakcií na moje predstavenia.

Čím je pantomíma pre vás?

Pantomíma je autorské divadlo a čisté herectvo. Ono pramení z citového sveta nás ľudí s využitím vlastných životných skúseností, vychádza z osobnej filozofie a osobitej kreativity. Je to v pravom zmysle slova „ľudské umenie“. Po celé desaťročia som sa snažil nachádzať si nové priestory, nový výrazový slovník, nové zaujímavé témy. Myslím si, že v tomto smere som vo svete pantomímy originálny, svojský. Nadchol som sa síce francúzskou pantomímou, ale vždy som si hľadal svoju vlastnú cestu. A myslím si, že som ju aj našiel.

Vaše skúsenosti s divadelnou scénou na území Slovenska sú naozaj pestré. Čo vás láka znovu a znovu sa sem vracať?

Rád sa z času na čas vrátim – veď som tu doma. Ak môžem vysloviť želanie, mám pocit, že ešte by som sa dal nahovoriť na spoluprácu s nejakým výborným súborom ako režisér.

Milan Sládek v rozhovore s Tabitou Sarou Elijaš, praktikantkou na dramaturgii Opery SND