Rád žijem v zajatí Aristotelovej poetiky

Rok 1979 sa spája s vaším rozhodnutím začať študovať tanec na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave. Venovali ste sa predtým tancu alebo ste mali aj iné záľuby?

Tancu som sa ako dieťa vôbec nevenoval. Často som však robil rôzne „komediálne“ výstupy najmä pred písomkami. Spolu so sestrou Dáškou sme mali na repertoári napríklad kľúčové scény z Winnetoua. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by som mal mať niečo spoločné s divadlom. Chodil som do futbalovej prípravky Slovana Bratislava a v zime som hrával hokej. Jedného dňa sa ma otec opýtal, či by som neskúsil ísť na prijímacie pohovory na tanečné konzervatórium. Nešiel by som tam, keby nemal byť pedagógom triedy chlapcov. Stalo sa, že ma zobrali, ale futbal som hrával ďalej až do svojich sedemnástich rokov a tiež 3. bratislavskú ligu hokeja s loptičkou na falošnú registračku. Mimochodom s priemerom dva kanadské body na zápas.

V roku, keď padla železná opona, ste stáli ako čerstvý absolvent konzervatória na prahu tanečnej kariéry. Ktoré osobnosti vás v tom čase formovali a ako dnes vnímate toto obdobie?

Nežnú som prežil „nežne“ v bojovej pohotovosti – vo Vojenskom umeleckom súbore/VUS. Asi nás chceli poslať bojovať tancom, spevom a hudbou proti nepriateľom socializmu. Nedám však na VUS dopustiť. Veľa som sa tam naučil a bránil vlasť s umelcami, ktorých si vážim. Niektoré priateľstvá trvajú dodnes. Ešte predtým som však stihol v SND debutovať so spolužiačkou Evou Horákovou ako sólový pár v balete Paquita. Ja som si formovanie samého seba určite neuvedomoval do momentu, keď som videl na rakúskej televízii balet Spartakus s Vladimirom Vasilievom v titulnej postave. Bol to môj idol, ktorý ma neskôr trikrát ako porotca na baletných súťažiach potopil a nakoniec som s ním skončil za jedným stolom na Kultúrnom fóre v Petrohrade. Nechápem však, ako mi otec mohol tak celý život dôverovať. To je jeho dar a som mu vďačný, že mal nervy so synom, ktorý začal poriadne cvičiť až po piatich rokoch na konzervatóriu, nevzdal sa športu a ešte k tomu chodil po večeroch na ľudové konzervatóriu na hodiny klasickej a flamencovej gitary. Škole vďačím za mnohé. Kvalitné základy techniky klasického tanca a tanca s partnerom, vzťah k ľudovému tancu, k dejinám umenia, ruskému jazyku. To všetko na mňa preniesli pedagógovia: ocko, pani Heda Melicherová, Zora Dvorínová, Helena Hazuchová, Marcela Grecmanová, Eva Hauznerová, pán Ján Haľama, Jurij Plavník. Až po rokoch som prišiel na to, aké som mal šťastie na osobnosti. Vtedy som mal „politické krytie“ otca a raz aj dvojku zo správania. Skrátka bohatierske časy… Ha-ha! Ospravedlňujem sa, ale neľutujem ani sekundu a na spolužiakov nedám dopustiť. S Ingrid Kačiakovou starneme v SND spolu pomaly tridsať rokov.

O desať rokov neskôr už máte za sebou všetky hlavné postavy klasického repertoáru, aj možnosť tancovať iný repertoár, významné ocenenia, navyše uvádzate svoju prvotinu v SND – Prianie (1999). Rozmýšľali ste vtedy o choreografii?

No to je dlhá a strastiplná história… Nechcem byť patetický, ale potreboval som uzemnenie, ktoré som zažil vo VUS-e a som za to vďačný. Nebyť pána Jožka Sotáka, tanečného pedagóga, a choreografií pána Jána Guotha, mimochodom absolútne nedoceneného našou históriou, neviem, ako by to so mnou dopadlo. Viem, že aj kolegovia tanečníci vo VUS-e ma museli mať dosť v zuboch, no dnes to už ťažko zmením. Ďakujem im, že ma vtedy nevyhodili z okna legendárneho „efka“, kde bola baletná sála. Rovnako ďakujem pánovi Emilovi Bartkovi, že som ešte počas vojenčenia mohol účinkovať v Balete SND, dokonca v úlohe Pepeho v balete Dom Bernardy Alby. Už som síce strihal meter, ale zatiaľ čo sa kolegovia vojaci hromadne ženili, aby si skrátili vojnu o pol roka, čo bol prvý výdobytok nežnej revolúcie, ja som začal poriadne cvičiť. Vyzerá to tak, že by som mal začať písať pamäti… A verte, boli by z toho ďalšie Beňovského zázračné osudy. Aj ja som sa dostal na Sibír. Dodnes neviem, prečo tam to ruské lietadlo na ceste do Nagoje horko-ťažko pristálo a čakalo dve hodiny na pristávacej dráhe v zajatí snehu a ľadu. Pán Bartko ako šéf Baletu SND ma totiž zachránil niekoľkokrát. Vážim si, že ma postavil do tretieho radu a mohol som odtiaľ začať. Patrilo mi to a verím, že nie ako synovi staršieho Dolinského a rodiny Karola Tótha. Užil som si hierarchiu divadla a viem, že je to nepísaný zákon, bez ktorého sa divadlo rozpadne na márne kúsky. V roku 1990 som sa začal učiť a neprestávam s tým doteraz. Nezabudnem na prvú lekciu, ktorú som dostal od pána Miloša Buceka na prvom tréningu. Rozcvičoval som sa na jedinom voľnom mieste pri tyči. O desať deväť vošiel kolega Miloš a predniesol vetu: „Mladej, di vodsať do prdele. Tady cvičim já.“ A bolo vymaľované..., ale začali výnimočné kolegiálne a priateľské vzťahy aj s ostatnými staršími „mazákmi“. Postupne som začal mať šťastie na úlohy. Ako blesk z jasného neba sa v sále zjavil maestro Rafael Avnikjan a ja som dostal rolu Siegfrieda v Labuťom jazere. Rafael je mojím druhým baletným otcom. Prišli roly, kariéra, hosťovania, ceny a všetko, čo k tomu patrí. Dobré aj zlé. Dnes viem, že to nebolo nič mimoriadne a ani zanedbateľné. Bola to cesta životom. Bolo to tak, ako to malo byť napriek tomu, že boli obdobia, keď som ťahal repertoár sám, a keď sa zjavil talent, tak som bol hneď ten druhý. Ale len na chvíľu. Bral som to s pokorou a rád a to bola práve tá škola, o ktorej som hovoril. Tak ako v živote. Do starého železa ma posielali už krátko po tridsiatke a mysleli si, že keď mi dajú Parisa, tak to zjem aj s chlpmi. Nakoniec som tancoval aj Romea aj Tybalta. Tramtará! „Koho pánboh miluje, toho s krížom navštevuje,“ ako hovoril legendárny Oleg Dlouhý. Prianie (hudba Henri Tóth, výprava Lea Fekete) bola jediná príležitosť, ktorú som mal ako choreograf na doskách SND. Všetko je tak, ako je. Len blázon si myslí, že chod vecí je v jeho rukách… Našťastie ma tá vysoká škola divadelná doviedla k tomu, že to beriem ako veľmi podarenú komédiu o intrigách, samozvaných kritikoch-nekritikoch, pseudospasiteľoch umenia, geniálnych „guruoch“ choreografoch, diletantoch, objaviteľoch nových pohybových koncepcií a divadelných konvencií, ale aj o nádherných ľuďoch, nádherných životných situáciách, neskutočnom poznaní, zázrakoch lásky, pravdy a čistoty. Preto rád žijem v zajatí Aristotelovej poetiky.

V roku 2009 ešte vždy tancujete hlavné postavy v Balete SND, ktorý funguje už v novej budove, študujete a súčasne šéfujete baletu v Štátnej opere Banská Bystrica.

Áno, prehupli sme sa do nového tisícročia. Najviac o divadelnej skutočnosti ma naučil maliar. Je to paradox, ale je to tak. Jozef Bubák bol mojím tretím otcom. Jemu vďačím za to, že som sa včas dostal k potrebe iného vzdelania. Naivne som vyskúšal film, kam ma nezobrali ani na druhý raz, pretože som bol vraj hotový človek a oni tam potrebovali človeka formovať. Chvalabohu, že ma neformovali. Preto si radšej pozriem každý mesiac Medenú vežu na DVD ako to „hocičo“ v televíznom vysielaní. Katedre kulturológie, vtedajším pedagógom, ďakujem, že som pre nich a najmä pre pani Katarínu Podolákovú bol schopný formovania. Pani Anna Fischerová ma priviedla k dejinám slovenskej literatúry a komplexnejšie k histórii. Zažil som šok, ako málo vieme o svojej kultúre, dejinách. Dnes mi nie je ľahko z toho, ako sa táto skutočnosť prehlbuje a je to problém viditeľný od slnka východu do neskorej noci všade. Preto si nesmierne cením každého múdreho starca z Macbetha. Premostil som to do Bystrice, kam som sa rozhodol ísť najmä kvôli režisérovi Jurajovi Svobodovi, ktorý chcel, aby som uňho študoval réžiu na Akadémii umení. Osobnosť, ktorá by ma prehodila oknom do činoherného divadla, som hľadal po tom, čo som, bohužiaľ, nestihol ísť do Brna študovať k Petrovi Sherhauferovi. Spolupracoval som s ním a boli sme už aj dohodnutí, že to skúsim. Smrť chcela niečo iné. Robil som pohybovku pri dvoch jeho inscenáciách v Bratislave. Ďalším paradoxom bolo to, že Juraj nakoniec z Akadémie odišiel a mňa viedli iní pedagógovia. Ďakujem im však za mnohé nové divadelné územia, ktoré mi pomáhali preskúmať. Páni Matúš Oľha, Ján Sládeček, Andrej Maťašík, Anton Kret, Ljuboslav Majera, Michal Babjak a predovšetkým prof. Ján Vedral, vďaka ktorému som pochopil zásadné veci v súvislosti s dramatickou tvorbou. Dá sa povedať, že som sa konečne naučil po slovensky a vďaka pánovi Jurajovi Sarvašovi niečo aj o prednese a javiskovej reči. Šéfovanie v Štátnej opere vnímam ako úžasné obdobie, keď som sa mohol venovať umeleckej tvorbe. A to je veľký dar, to je sloboda, ktorej hranice si každá individualita musí stanoviť sama. Bystrica bola vysoká škola divadelnej praxe a komunikácie s ľuďmi. Pochopil som veľa vecí a všetci, ktorých som v opere stretával a spolupracoval s nimi, boli veľmi milí, o baletnom súbore to platilo trojnásobne. Veľmi som obdivoval, ako boli svojej práci oddaní. Je totiž jedno, kde divadlo robíte, dôležité je, ako ho robíte. Koľko svojich síl divadlu dáte a ak ste k divadlu i k sebe úprimný, prostredníctvom inej reality, ktorým je inscenácia – jej tvorba, interpretácia a spoluúčasť na nej v podobe diváka, divadlo vám dá aj to posledné. Divadlo nemožno považovať za prostriedok čohokoľvek. Divadlo to prežije, ale vy sa zničíte. Divadlo samo vás eliminuje. To len ľudia si vymysleli teatrologické a vedecké koncepcie o divadle, kde ospravedlňujú aj ten najsprostejší divadelný zločin, len aby mal oprávnenie historickej skutočnosti. Opäť som mal veľké šťastie. Venoval som sa choreografii, pedagogickej práci, študoval som na Akadémii, komunikoval som s ľuďmi múdrejšími od seba, študoval som knihy a dramatické texty, hral divadlo. Musel som sa naučiť čítať partitúru. Inak by som sa v Stravinskom stratil už v prvom riadku. Naučil som sa nasvietiť inscenáciu koncepčne aj s minimom svetelných zdrojov. Naučil som sa veriť sebe i ľuďom, aj keď vás viackrát prekvapia nečakanými reakciami. Scénu na svoje absolventské predstavenie som vyrábal s hercami a „vercajgom“, ktorý som doviezol z Bratislavy, na dvore „Clipertonu“. Čo viac som si mohol priať. Peniaze? Slávu? A to zďaleka neviem všetko, čo by som vedieť chcel. Určite však viem dve veci. Prvá je, že sny sa môžu splniť tak ako mne na konci tanečnej kariéry. Zatancoval som si choreografiu Podpolianska mlaď a hlboko sa skláňam pred umením pána Juraja Kubánku. Ďakujem mu, že ako prevažne princ z Labutieho jazera som si mohol obliecť kroj a s kamarátmi zo SĽUK-u zažiť tú nádheru. Druhá vec a najpodstatnejšia je, že bez ľudí, ktorých som miloval, milujem a budem milovať, bez rodiny a spolupracovníkov, sa nedá ani žiť, ani robiť divadlo.

Sme v roku 2019, presne v deň vášho okrúhleho jubilea uviedol Balet SND svetovú premiéru Tulák Chaplin. Aké by bolo vaše osobné narodeninové prianie?

Aby pán Peter Antalík, môj priateľ, zástupca riaditeľa Baletu SND a najlepší divadelný manažér, akého poznám, neodišiel do penzie, ktorou sa stále vyhráža!

Jozef Dolinský ml., riaditeľ Baletu SND v rozhovore s Evou Gajdošovou, dramaturgičkou Baletu SND