Umelci by mali stáť na strane pokroku a demokracie

Sólovou inscenáciou BRODSKY/BARYSHNIKOV v réžii významného lotyšského tvorcu Alvisa Hermanisa sa po prvý raz na Slovensku predstavil jeden z najvýznamnejších svetových umelcov, tanečná ikona Michail Baryšnikov. Tlmočil strhujúce, hlboké verše svojho blízkeho priateľa a svojou krehkou fyzickou prítomnosťou prenášal divákov do najvnútornejšieho sveta ruského básnika, nositeľa Nobelovej ceny Josifa Brodského. Na každom z dvoch večerov v SND (20. a 21. marca), ktoré so zatajeným dychom vnímali pozorní poslucháči, nasledoval spontánny, dlhotrvajúci potlesk postojačky.

Čo predstavovalo najsilnejší motív pre tvorbu monodrámy Brodsky/Baryshnikov? Bola to poézia Josifa Brodského, nápad režiséra Alvisa Hermanisa či vplyv vášho priateľstva s Brodským a spomienky naňho?

To všetko zohralo svoju úlohu. Pôvodná myšlienka však nebola moja – prišiel s ňou Alvis Hermanis. Vedel, že s Brodským sme boli veľmi blízki priatelia. Hermanis sám v mladosti čítal Brodského poéziu, ktorá ho veľmi ovplyvnila. Veľa sme spolu hovorili o mojom vzťahu s Brodským, o priateľstve, ktorému sme sa tešili dvadsaťdva rokov. O niekoľko mesiacov mi vraví: „Čo by si povedal na to, že by sme urobili spolu hru, ktorú by som režíroval? Išlo by o poetickú cestu minulosťou a Josifovou poéziou.“ Chvíľu trvalo, kým sa nám podarilo myšlienku zrealizovať. Išlo totiž o viac, než len postaviť sa v divadle pred publikum a recitovať poéziu. Monodrámu sme umiestnili do zimnej záhrady, ktorá akoby pochádzala z éry belle époque prelomu 19. a 20. storočia, pričom samotné miesto môže byť kdekoľvek – v Baltských republikách, vo Viedni či v Petrohrade. Chvíľu mi trvalo, kým som všetko zvážil, veď uviesť poéziu v divadle je totiž veľmi náročný projekt. Hermanis mi však priblížil svoj prístup a presvedčil ma. No všetky myšlienky a rozhodnutia spojené s monodrámou sú jeho.

Monodrámu tiež možno vnímať ako váš osobný hold Brodskému a jeho úsiliu vzbudiť vo verejnosti záujem o poéziu…

Josifov odchod z Ruska bol obrovský politický škandál. Známy bol už ako mladý básnik, mnohí si uvedomovali jeho hodnotu a talent. Rusko opustil v roku 1972 a ja v roku 1974. Po príchode do USA ho Američania vyhlásili za národného básnika. Veľmi rýchlo začal prednášať na univerzitách ako Ann Arbour v Michigane, ako aj po celom svete vrátane Veľkej Británie, Talianska či na parížskej Sorbonne. Svojím spôsobom bol viac než básnik – bol učiteľom poézie.

Do Bratislavy prichádzate ako interpret a choreograf zároveň… V tomto projekte sa neuplatňuje choreografi a, hoci je v ňom množstvo pohybu.

Zámerom je podeliť sa o reakciu na poéziu, ide teda o improvizáciu. A tak každé predstavenie je trochu odlišné. Mojou úlohou bolo podporiť tri, štyri, päť bodov, a nie ich ilustrovať – to by bol absolútny omyl. Aby som mohol improvizovať, Hermanis mi ponúkol zopár myšlienok. Využívame prvky japonskej tanečnej a pohybovej formy kyudo, kabuki i fl amenca. No vonkoncom nejde o ilustráciu dynamiky a podstaty poézie. Monodráma je rezonanciou – ak chcete echom – Brodského poetiky, ktorú mi Hermanis zveril. Opäť, všetky základné myšlienky však patria jemu.

New York sa stal vaším domovom. Pôsobili ste v dvoch významných baletných súboroch – v American Ballet Theatre a v New York City Ballet. Z New Yorku ste vytvorili domov aj pre vaše centrum. Čím je pre vás toto mesto také mimoriadne?

Ach, New York! Keď som opustil Rusko, zostal som v Kanade, no vzápätí som odišiel do New Yorku. Učarovala mi jeho energia a ľudia, ktorí tam žijú. New York je mimoriadne kozmopolitný, multietnický, povedal by som, že je aj veľmi demokratický a nadovšetko pohostinný. Hneď som sa tam cítil ako doma. Sprvu som niekoľko rokov veľa vystupoval v Európe – v Paríži, Londýne, v Nemecku či Taliansku. No kamkoľvek som išiel, prísť naspäť do New Yorku znamenalo pre mňa návrat domov. Dnes som americký občan. Spojené štáty majú svoje politické štruktúry, ktoré nie sú dokonalé. Sú tam rasové napätia, chudoba, neraz nespravodlivosť. No ľudia o tom všetkom otvorene diskutujú a bojujú za zlepšenie situácie. Sú tam dve politické strany, každá na opačnom konci spektra. A funguje to. Aj keď dnes žijeme v najtemnejšej dobe za štyridsať rokov, čo som sem prišiel.

Nie je veľa umelcov, ktorí sú pripravení takto otvorene vyjadrovať svoje politické presvedčenie. Vaše názory pomáhajú ovplyvňovať verejnú mienku.

Nezúčastňujem sa na verejnej diskusii a vonkoncom nie som disident. No všeobecne platí, že výkonní umelci stoja na strane pokroku a demokracie. Reflektujú humanizmus, zaujímajú sa o umelecké vzdelávanie, ale aj o starostlivosť o starých či o klimatické problémy. V tomto patrím k väčšine umelcov.

Svoju angažovanosť ste pretavili do vlastného umeleckého centra. Povedzte nám viac o svojej vízii pre Baryshnikov Arts Centre?

Centrum vzniklo so zámerom podporovať umelcov všetkých generácií, z rôznych umeleckých škôl, ktorí stoja na prahu umeleckej kariéry a čelia tlaku cien nehnuteľností i nedostatku fi nančných zdrojov v prospech umenia. Vláda USA nepodporuje umenie natoľko, ako je to v starej dobrej Európe, či už ide o konštitučné monarchie, alebo o neosocialistický kontext. Ak sa v Európe venujete umeniu, máte to ľahšie. U nás sa musíme viac obracať na neziskové organizácie, ktoré podporujú umenie. Je to ustavičný boj. Preto som sa rozhodol podporiť umelcov prostredníctvom medzinárodného centra umenia. Dnes máme fantastickú budovu, ktorú sme postavili na tento účel. Zdieľame ju s významným komorným orchestrom, St. Luke’s Chamber Ensemble. Samotné Centrum je nezisková organizácia, a tak fi nančné prostriedky musíme získavať zvonka, od veľkých nadácií a jednotlivcov. Aby som parafrázoval slová Tennesseeho Williamsa, sme tu vďaka láskavosti cudzích ľudí.

V Centre máme divadlo Jerome Robbins Theatre s kapacitou 230 kresiel, aj priestor na iný typ predstavení – Howard Gilman Performing Space, kde je 160 miest. Priestory neraz poskytujeme bezplatne začiatočníkom a startupom. Máme tiež širokú škálu programov pre mládež – od tínedžerov až po absolventov škôl.

Rúcate všetky mýty o dĺžke tanečnej kariéry, najmä vo svete baletu, kde sa aktívny kariérny vek ustavične skracuje. Pre mnohých ste fascinujúci ako niekto, kto stále aktívne tancuje a vystupuje, príkladom môže byť tanečný fi lm Place, kde podávate brilantný tanečný výkon po boku Any Laguny v choreografi i Matsa Eka. Spolupracovali ste s viacerými súčasnými choreografmi. V čom tkvie tajomstvo takej dlhej tanečnej kariéry? Je to dar alebo vaša húževnatosť?

Ťažko povedať. Možno, keď som sa rozhodol ešte ako dieťa pre tanec, vedel som, že nechcem len tancovať. Zaujímal som sa o interpretačné umenie ako také. To znamená divadlo, hudbu a prvky jednotlivých umeleckých žánrov. Prepracoval som sa k rôznym tanečným formám. Pracoval som napríklad na Kafkovej Metamorfóze, spolupracoval som s rôznymi divadelnými a výtvarnými umelcami, akými sú napríklad režisér Robert Wilson, Jan Faber, Alvis Hermanis. Ale to, ako som na tom, je skôr výsledkom mojich osobných záujmov. Nikomu nemožno radiť, lebo každý jednotlivec je iný. Niekto uprednostní kariéru v klasickom balete, ďalší sa rozhodne pre pedagogickú činnosť. Moderný tanec, avantgarda, súčasná tvorba, ba dokonca cirkusové umenie sa navzájom prelínajú. Dnešná doba si vyžaduje doslova eklektické schopnosti: umelec musí byť hercom, spevákom a tanečníkom zároveň. Režiséri i choreografi sa zväčša uberajú týmto smerom. A umelec musí byť dokonale pripravený naplniť ich potreby. Treba mať oči otvorené, mať vlastnú víziu a rozhodnúť sa pre niečo. Ako to však uskutočniť, je ďalšia vec. Pre čokoľvek sa umelec rozhodne, musí tvrdo pracovať, aby sa prepracoval medzi tých najlepších – či už v radoch tanečníkov, hudobníkov, alebo spevákov. Dnes je na svete nepredstaviteľné množstvo talentov. Niekedy však treba mať aj šťastie a ocitnúť sa v situácii, ktorá nám umožní byť sám sebe pánom. Či už ide o herca, režiséra, skladateľa, choreografa, filmára – na to, aby sme si splnili svoj sen, musíme byť schopní využiť svoje schopnosti, byť cieľavedomí a trpezliví.

Ste renesančný umelec. Človek si tu prirodzene spomenie na vašich predchodcov, najväčšie osobnosti klasického baletu, ktorý bol ich hlavnou doménou. Zdá sa, že pre vás je mimoriadne dôležitý multidisciplinárny prístup.

Moji predchodcovia, ktorí najviac uspeli, zostávali otvorení príležitostiam podobne ako ja. Nové cesty prinášajú nové inšpirácie a človek sa učí doslova za pochodu. Nie je nič zlé na tom, keď človek sníva. No na to, aby sa sen stal skutočnosťou, treba veľa a tvrdo pracovať. Úspech sa nedostaví z noci do rána. Snažím sa byť najmä pravdivý sám k sebe.

Michail Baryšnikov v rozhovore s Evou Gajdošovou, dramaturgičkou Baletu SND

preklad rozhovoru Lucia Faltinová