Viktor Šulc a jeho scénograf

Český režisér Viktor Šulc pôsobil v Bratislave od sezóny 1932/1933 ako umelecký šéf a režisér českej Činohry SND. Jeho ľavičiarstvo treba chápať aj v historickom kontexte, keď sa v susednom Nemecku nebezpečne etabloval agresívny Hitlerov režim a politická ľavica bola prvá, ktorá si uvedomovala toto nebezpečenstvo.

Avantgardný režisér chápal, že umelec nesmie zostať ľahostajným k spoločenskému dianiu okolitého sveta, čo prenášal aj do svojich réžií.

Operu považoval za vrchol divadelnej syntézy. Jaroslav Blaho v prvom diele Dejín slovenského divadla (2018) výsledky jeho práce v Opere SND nazval wagnerovským termínom „Gesamtkunstwerk“. Zároveň ich charakterizoval ako neopisné, antiiluzívne, vizuálne pútavé. V hereckej tvorbe Šulc žiadal od spevákov civilný prejav, pri scénickom riešení v lokálne nekonkretizovanom prostredí svietením povyšoval dramatický účinok diela a obľuboval javisko členené tak horizontálne, ako aj vertikálne. Nie maľované kulisy, ale priestor členený pomocou praktikáblov a schodísk.

V tom si výborne rozumel so scénografom Františkom Tröstrom, s ktorým sa zhodoval aj v akcentovaní sociálnej funkcie divadla. Kým v činohre popri kvalitných predlohách režíroval aj bulvárny repertoár, v náročnej opernej dramaturgii prešiel k modernej javiskovej výpovedi.

Syntetická povaha inscenácie si žiada fungujúci tím a on ho našiel v spolupráci s dirigentom Karlom Nedbalom (päťkrát) a scénografom Františkom Tröstrom (štyrikrát). V rokoch 1934 – 1938 realizoval v Opere SND osem pozoruhodných inscenácií. Pri uvedení Kriedového kruhu (1934) významného nemeckého dirigenta a skladateľa Alexandra Zemlinského sa oprel o Ladvenicovo scénické riešenie, pričom sa mu podarilo potlačiť scénografove skôr maliarske než architektonické cítenie javiskového priestoru. Dielo kládlo veľké nároky na inscenátorov, keďže pracovalo aj s dlhými orchestrálnymi plochami, prózou a baletom. V Hoffmannových rozprávkach (1935, dirigent Zdeněk Folprecht) vďaka svetelnej Tröstrovej imaginácii dokázal pôsobivo diferencovať atmosféru jednotlivých obrazov. V tom istom roku, no iba s jedinou reprízou, sa zaslúžil o scénické uvedenie pôvodne rozhlasovej opery Alexandra Moyzesa Svätopluk (podľa Hollého eposu) na Tröstrovej scéne členenej radom schodísk a dvoma polkruhmi pre početné masové zborové scény.

Vari najvýznamnejšou udalosťou spájanou s menami Nedbala, Šulca a Tröstra bolo druhé európske uvedenie Šostakovičovej opery Ruská lady Macbeth (Katarína Izmajlova, 1935) za účasti zahraničných odborníkov i diplomatov (jednu zo šiestich repríz prenášal aj francúzsky rozhlas). Scénograf potlačil typicky ruský kolorit, režisér sa v krutom príbehu vyhol naturalizmom a vytvoril inscenáciu, ktorú podaktorí nazvali baladický realizmus.

Rovnako skvelá bola inscenácia Beethovenovho Fidelia nenásilne aktualizovaná ako boj spoločenského pokroku s útlakom. V roku 1937 medzinárodnú pozornosť vyvolala aj premiéra opery Lodovica Roccu Dibuk, ktorá predtým vyhrala skladateľskú súťaž La Scaly. Pri nej režisér spolupracoval pre zmenu s dirigentom Folprechtom a českým architektom Františkom Zelenkom. Šulcovou poslednou inscenáciou v Opere SND bola Mozartova Čarovná flauta, v ktorej (spolu s dirigentom Nedbalom a scénografom Stanislavom Kuttnerom) výborne zvládol prechody medzi troma rozdielnymi svetmi (svet humanizmu, ľudovosti a zla). V jeho inscenáciách podávali skvelé výkony sopranistka Milena Formanová, basista Arnold Flögl a dlhodobé opory súboru Helena Bartošová a Janko Blaho. Na rozdiel od Šulca sa Tröster do SND vrátil ešte medzi rokmi 1948 a 1964, keď tu scénicky pripravil sedem inscenácií. Z nich najvýznamnejšími boli scéna ku Káti Kabanovej (1948), svetelne skvele zvládnutá Liška Bystrouška (1958) a Hindemithov Cardillac (1964, v oboch prípadoch v réžii Miloša Wasserbauera). V nich už vzhľadom na spoločenský kontext natoľko neexperimentoval s materiálom, priestorom, svetlom a pohybom, no predsa prispel k opätovnému rozkvetu opernej scénografie v SND.



Vladimír Blaho

publicista