Zbor, ktorý kvalitne nezaspieva „a capella“, nie je dobrý zbor

Pavel Procházka je všestrannou umeleckou osobnosťou, patrí k najvýznamnejším zbormajstrom na Slovensku. Absolvoval štúdium na Konzervatóriu v Žiline a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Dlhé roky pôsobil ako vedúci zbormajster speváckych zborov Lúčnice, Technika a SĽUK-u. Päť rokov bol hlavným zbormajstrom Slovenského filharmonického zboru (1985 – 1990). V Opere SND zastáva túto funkciu od roku 2007.
 
 
Koncertná činnosť Pavla Procházku sa neobmedzuje len na Slovensko. S veľ kým úspechom hosťoval v prestížnych koncertných sálach od Ázie a Afriky až po Južnú Ameriku.
Jedným z jeho vrcholných úspechov bolo vystúpenie v Accademii Nazionale di Santa Cecilia v Ríme, kde uviedol Monteverdiho Vesprae della Beata Vergine. Na talianskych koncertných pódiách sa predstavil mnohokrát – na Musica Contemporanea v Perugii a na medzinárodnom hudobnom festivale Valle d’Itria v Martine Franca. Nemôžeme opomenúť ani jeho víťazstvá na zborových súťažiach so súborom Technik v Spittali (1975), Arezze (1978), Tours (1982), Cantonigrose (1983).
Okrem umeleckej činnosti bol aktívny aj ako pedagóg na VŠMU v Bratislave, na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a pôsobí od jej vzniku dodnes na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
 
V čom sa prejavuje hlavný rozdiel v práci so speváckymi zbormi, s ktorými ste pracovali, či ešte pracujete, a práci v SND?
So zbormi ako Lúčnica, Technik, ale aj Kysuca, či Nitria som väčšinou pripravoval „a capellové“ diela. S Technikom Akademikom realizujem už niekoľ ko rokov okrem a cappella aj vokálno-inštrumentálne skladby. A v takýchto prípadoch som v úlohe zborového dirigenta. Operný zbor – to je úplne iná „parketa“. Zbormajster pripravuje zbor naštudovaním vokálnej stránky a má v rámci opery čiastkové úlohy až do fázy, keď zbor v rámci „preberačky“ odovzdá dirigentovi. Podobne som postupoval ako šéf Slovenského filharmonického zboru. Práca zbormajstra je teda sústredená akoby v zákulisí, ale často sa stáva – ako napr. teraz v Hoffmannových poviedkach, že zbor má výstup za scénou, ja ho dirigujem sledujúc na monitore dirigenta pred orchestrom. A to je jedna z najťažších úloh.
 
Hoffmannove poviedky nie sú prvou operou, ktorá prináša takého „úskalia“…
… ani zďaleka. V pamäti mi navždy ostane produkcia v talianskych Pompejách a spolupráca s americkým hviezdnym dirigentom Lorinom Maazelom. Prvou časťou ním dirigovaného baletu Dafnis a Chloé Mauricea Ravela, druhou Vták ohnivák od Igora Stravinského. Hlavné pódium bolo situované v amfiteátri historických Pompejí. Keďže zbor nemohol byť z technického hľadiska na scéne, boli sme niekoľ ko sto metrov mimo scény, kde sme pomocou monitora, odposluchu a technického zázemia interpretovali svoju zborovú časť. Podobne náročné boli aj niektoré realizácie opier či baletov, v ktorých zbor účinkoval za scénou, či to bol operno-baletný večer Dafnis a Chloé, alebo balet Nižinskij – Boh tanca. Toto trojhodinové predstavenie bolo pre mňa jedno z najnáročnejších na realizáciu. So zborom sme boli na 6. poschodí vzdialení od hlavného pódia, pričom v určitom okamihu musel zbor zbehnúť aj na pódium, odspievať si svoj part a krátko nato byť opäť na 6. poschodí a pokračovať v speve…
 
Váš profil dotvára aj kompozičná činnosť. Dominujúce sú v nej vokálne a vokálno-inštrumentálne diela. Spomeňme aspoň tie najdôležitejšie Omša sv. Martina, Pastorale, Stabat mater, Ecce lignus Crucis a slávnostná kantáta na počesť sv. Cyrila a Metoda pre veľ ký orchester, miešaný zbor a recitátora. V čom spočíva pridaná hodnota tohto komplexnejšieho umeleckého záberu?
Výrazne to pomáha a zjednodušuje, najmä z pohľadu zborovej sadzby, prácu skladateľa. Pre mňa je vokálna polyfónia základom zborového spievania. Skladateľ, ktorý je aj dirigentom a aj zbormajstrom, dokáže optimálne vsadiť vokálny part do partitúry z hľadiska jej rozsahu a farebnosti.
 
Počas kariéry ste spolupracovali s množstvom svetovo renomovaných a rešpektovaných dirigentov – Abbadom, Benzim, Lombardom, Lenárdom, Maazelom, Peškom, Rajterom, či Nellom Santim. Čo ste si z nich pre seba odniesli do ďalšej umeleckej kariéry?
Poznanie, že k jednému a tomu istému dielu má každý z týchto svetových dirigentov úplne iný prístup, no finálny výsledok je vždy famózny. Vami spomínaní majstri ma fascinovali tým, že okrem toho, že boli obdarení muzikalitou, nasadením, prístupom k štúdiu, disponovali aj obdivuhodnou znalosťou cudzích jazykov. Nebol pre nich problém komunikovať v piatich, či niekedy až siedmich jazykoch. Taktiež som si všímal, ako tí najväčší majstri dokážu mať aj pri tých najťažších dielach absolútny nadhľad nad dielom a jeho interpretáciou. Dokázali byť prirodzenou autoritou a tým dostať z umelcov ich maximum. Práve to z nich robilo a robí ozajstných majstrov.
 
Ktorý z koncertov bol akýmsi vaším „majsterštikom“, na ktorý len tak ľahko nezabudnete?
Na to je ťažká odpoveď. Mám za sebou vyše 150 naštudovaných a aj realizovaných operných titulov, vyše 80 uvedených kantát a oratórií, teda vokálno-inštrumentálnych diel. Ale ak mám byť konkrétny, tak to bola napr. spolupráca s Kentom Naganom vo Wiener Konzerthaus alebo nahrávka opery Šperky Madony od E. Wolfa-Ferrariho s dirigentom Friedrichom Haiderom na CD.
 
Zborovému spevu sa venujete niekoľ ko desaťročí a aj preto ma zaujíma, aká je podľa vás jeho kvalita a či má na Slovensku „ustlané na ružiach“…
Možno si poviete, že som „stará štruktúra“, no chýba mi niekdajšia symbióza spolupráce s bývalým Osvetovým ústavom, s mnohými súčasnými skladateľmi a zborovým hnutím. Vďaka nej existovala kontinuita, postupne sa zvyšovala aj náročnosť skladieb a kvalita zborov. Dnes už neexistuje veľmi úspešná súťaž zborového spevu Zlatý veniec, v rámci ktorej sa prezentovali špičky zborového spevu z celého Slovenska. Existovalo množstvo vysoko kvalitných súborov v Bratislave, Levoči, Trnave, Ružomberku, v Zlatých Moravciach, Košiciach a aj inde. V súčasnosti takéto hodnotenie spĺňajú maximálne štyri súbory – aspoň podľa mojich kritérií. Žiaľ, dnes sú na Slovensku aj v zborovom speve všetci väčšinou len „dobrí“. Absentuje mi akákoľvek väčšia ambícia byť najlepšími.
 
Čím je to spôsobené?
To je zložitejší problém. Jednou z príčin môže byť aj dramaturgická programová povrchnosť alebo jednotvárnosť, ku ktorej sa utiekajú mnohé zbory. Robia program určený skôr na krátkodobý efekt. Napríklad, keď ho postavia na spirituáloch, ktoré sú podľa mňa pre naše zbory neprirodzené. Povedzme, prijateľné je, keď zbor do programu zaradí jeden-dva černošské spirituály a brilantne autenticky ich zaspieva. Nie však ak, v snahe o prípadné „nadbiehanie“ masovému vkusu, postaví na tomto žánri celý program. Vyzerá to potom tak, ako keby si postavil černošský zbor program na Moyzesových Trávniciach. Bolo by to síce zaspievané kvalitne, no neprirodzene – bez potrebných „ingrediencií a atmosféry“…
 
Existuje pomyslené „desatoro“ zbormajstra a ak áno, aké je to vaše?
Nemám problém pracovať s akýmkoľvek zborom, pokiaľ vidím, že ma ambície a potenciál. Bazírujem na svojom rokmi vypestovanom zvukovom ideáli zboru. Mnohí sa na mňa hnevajú, keď tvrdím, že zbor, ktorý nevie zaspievať „a capella“, nie je dobrý zbor, ale len záujmové združenie. Žiaľ, je to tak, pretože zbor, ktorý dokáže spievať len s orchestrom, je v podstate ako človek, ktorý „dokáže“ stáť na vlastných len pomocou bariel. Nemenej dôležitou zásadou u mňa je základný nácvik titulu – precízne, po jednotlivých hlasoch, s každým zvlášť a až ich následné spájanie do celku.
 
Máte ešte nesplnený umelecký sen?
V podstate som šťastný človek. Veci, ktoré som napísal, mi hrávajú a majú pozitívne ohlasy publika. Verím, že sa mi ešte podarí dokončiť rozpísané kompozície a najmä dobudovať v rámci Slovenského národného divadla zbor do počtu a podoby, akú by mal súbor v takejto inštitúcii mať. Znamená to vybojovať aj zlepšené finančné podmienky pre zboristov, aby sme okamžite po tom, ako im oznámime výšku nástupného platu, o nich neprichádzali. V minulosti existovali mecenáši, ktorí podporovali umenie. Také, ktoré má určitú hodnotu a pretrvá. Dnes mi to príde tak, akoby bola väčšou prestížou namiesto podpory umenia podpora hoci aj regionálnej súťaže krásy. Žijeme časy značne zvrátených „podenkových“ hodnôt…
 
Pavel Procházka, hlavný zbormajster Opery SND v rozhovore s Petrom Škorňom, publicistom, editorom Portálu