Aida fascinuje svojím koloritom

Rozhovor s režisérom pripravovanej premiéry Verdiho Aidy Pavlom Smolíkom

Režíroval si doposiaľ niekoľko opier Giuseppe Verdiho. V čom je pre teba Aida iná?

Až tak veľa ich nebolo, s Verdim sme sa doteraz dosť „obchádzali“. Inscenoval som Falstaffa, Trubadúra a Maškarný bál. Že by bola Aida nejakým zásadným spôsobom iná ako väčšina ostatných Verdiho diel, to by som ani nepovedal. Určite sa v jednotlivých Verdiho operách do istej miery líši vzťah vokálnych partov s inštrumentálnymi, teda iná je miera dominancie a spôsob prepojenia jedných či druhých, a rozdiel badať napríklad aj v tom, že Verdi sa postupne zdokonaľoval, pokiaľ ide o vnútornú hudobnodramatickú jednotu diela, teda hĺbku súvislostí hudobného elementu s mimohudobným dejom. Ale jedno majú jeho opery spoločné. Je to Verdiho schopnosť vytvárať pútavé individuálne ľudské príbehy. A tie dokáže spravidla vložiť do zaujímavých spoločenských kontextov istej doby či krajiny. Takže z tejto stránky platí: nie, Aida z tohto rámca nijako zvlášť nevybočuje. No predsa len je tu vec, ktorá je typická práve pre ňu. Je to uhrančivá atmosféra starého Egypta s pútavými scé‑ nami inšpirovanými životom tejto kultúry. Tento kolorit divákov fascinuje a od každej inscenácie Aidy očakávajú, že ho odokryje zaujímavým spôsobom.

Ja síce viem, ako uvažuješ a ako pripravuješ inscenáciu, napriek tomu sa za diváka provokatívne opýtam - bude Aida klasická alebo moderná?

Najprv musím povedať, že pri inscenáciách ma ani tak nezaujíma, či sú tradicionalistické alebo moderné, ale skôr to, či sú dobré alebo zlé. Lebo videl som už všetky kombinácie týchto kategórií a zlej inscenácii nepomôžu ani tradície, ani ich popieranie. A okrem toho, aby som mohol odpovedať, potreboval by som spoľahlivú definíciu moderného, ktorú stanoviť, ako vieme, je čoraz ťažšie. Možno to vyznie zvláštne, ale k režijno‑výtvarnej podobe pripravovanej inscenácie sme dospeli vlastne pri riešení celkom pragmatickej veci: Aida totiž nie je len operou veľkých zborových scén. Dve tretiny tohto diela stoja práve na skvelých monológoch, dialógoch a ďalších „rozhovoroch“ – teda áriách, duetách a tercetách. Problém tkvie v tom, že tie veľké scény so sólami, zbormi a s tanečníkmi Verdi koncipoval naozaj veľkoryso, takže potrebujú veľký a výškovo bohato členený priestor pre množstvo postáv. Ale rovnako sú tu potrebné aj dekorácie pre scény intímne. Väčšina predstavení Aidy teda trpí tým, že inscenátori s najlepším úmyslom postavia obrovskú architektúru pre zbory, ktorá im však v iných scénach prekáža a ide proti ich atmosfére. Hľadali sme vhodné riešenie a scénograf Marek Hollý prišiel so zaujímavou kinetickou dekoráciou. Jej pohyblivosť prináša potrebnú priestorovú variabilitu. Ako celok to pôsobí funkčne a v početných detailoch dekoratívne, keďže inšpirácie napríklad egyptskými reliéfnymi hieroglyfmi sú mimoriadne zaujímavé. Je takéto riešenie moderné? Alebo skôr klasické? Pravdupovediac, je mi to jedno, lebo sa mi zdá dobré.

Pre väčšinu inscenátorov je Aida monumentálna výpravná opera. Ale existujú aj komorné Aidy ako napríklad poňatie Petra Konwitschného z Grazu. Opäť za divákov sa pýtam, bude vaša inscenácia monumentálna alebo skôr strohá?

Toto nevnímam ako protiklad, pretože monumentálnosť strohá byť môže a – naopak – komornosť môže byť dekoratívna a výpravná. Ale pokiaľ ide o riešenie priestoru ako princíp, tak áno, v našom prípade je ono vo svojej podstate strohé. Pritom však spôsob, ako narábame s variabilitou dekorácie, nám umožňuje pracovať v komornejších, ale aj v monumentálne koncipovaných obrazoch s výraznou výtvarnou stopou. Tešíme sa na to: vedenie Opery SND nám možnosťou pripraviť Aidu vo výročnej stej sezóne prejavilo mimoriadnu dôveru. Je to veľký záväzok.

S kostýmovou výtvarníčkou Ľudmilou Várossovou spolupracuješ dlhodobo a rovnako so scénografom Marekom Hollým. Ako si rozumiete – prípadne, v čom si nerozumiete?

Ťažisko mojej práce s Ľudkou predstavujú najmä inscenácie v Opere SND – všetky som doposiaľ pripravil práve s ňou. A je ich už pekný rad. S Marekom tu budem robiť po tretíkrát – po Puritánoch a Španielskej hodinke. Príprava inscenácie, to je, ako vieš aj z vlastnej skúsenosti, taká zvláštna alchýmia. Pri komunikácii inscenačného tímu vstupuje do hry okrem skúsenosti, vzdelania či tvorivosti aj veľa osobného. A my si rozumieme aj ako ľudia, radi sa vidíme, spájajú nás rôzne témy. Na oboch týchto tvorcoch ma inšpiruje ich invenčnosť zakotvená v zdravom úsudku a divadelníckej intuícii – pretože aj najlepší nápad môže zablúdiť v rôznych falošných súvislostiach. A sú tiež skvelí praktici: majú jasnú predstavu o tom, ako reálne dosiahnuť to, čo si ideálne predsavzali. Keby sme si nerozumeli, nerobili by sme spolu.

Organizácia skúšok je netradičná. „Predskúšavali“ ste pred troma mesiacmi, teraz si to musíte pripomenúť.

Táto príprava Aidy je naozaj náročná. V prvej polovici sezóny sa totiž musela urobiť generálna oprava javiskových technológií v Sále opery a baletu, a tak sme na javisku nemohli skúšať. Aidu som režijne postavil v septembri a októbri, pretože teraz, po oprave, ide na scénu projekt za projektom a celý skúšobný proces by sa nestihol. Nie je to ani zďaleka ideálne, ale všetci kolegovia sa k tejto situácii postavili s maximálnou profesionalitou a počas tej prestávky – ako sa teraz ukazuje – sa toho z naskúšaných scén našťastie nič podstatné „nestratilo“.

Operu hudobne naštuduje Jaroslav Kyzlink…

Pripravovali sme spolu už viac inscenácií. Dirigent Kyzlink je vynikajúci muzikant a vie si skvelo zorganizovať prácu. To je zvlášť pri takomto komplikovanom študijnom procese mimoriadne dôležité. A vie vytvoriť dynamickú pracovnú atmosféru bez kontraproduktívnych stresov.

Posledná otázka: Budú aj slony? A ak áno, koľko?

Nezmestia sa do police v rekvizitárni – takže bez slonov…

Pavol Smolík, režisér, v rozhovore s Martinom Bendikom, dramaturgom Opery SND