Keď sa v Opere SND po prvý raz volalo "bravo"

Verdiovský soprán Margity Česányiovej

Po Helene Bartošovej (o ktorej sme písali v predchádzajúcom vydaní Portálu) prevzala pozíciu primadony operného súboru v SND rodáčka zo Záhoria Margita Česányiová (28. novembra 1911, Studienka – 25. októbra 2007, Bratislava). Primadonou totiž nemôže byť „koloratúrka“ ani lyrická sopranistka, lebo najnáročnejšie úlohy sú väčšinou písané pre dramatický, resp. mladodramatický soprán. To však nevylučuje zvládnutie lyrických sopránových úloh.

Margita Česányiová, podobne ako Bartošová, bola na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko žiačkou pedagóga Josefa Egema. Sólistkou Opery, resp. Operety SND sa stala 1. 9. 1933 a s výnimkou dvoch vojnových sezón prežila na jej javisku vyše štyri desaťročia (do 31. 12. 1976). Naštudovala vyše päťdesiat veľkých postáv, mnohé z nich aj v niekoľkých inscenáciách. Pravda, v 70. rokoch minulého storočia už veľmi aktívne na javisku nevystupovala, ak nerátame niekoľko predstavení Beethovenovho Fidelia (1970) a jej záskok v úlohe Leonóry vo Verdiho Trubadúrovi (1974) pri „generálkovom“ zlyhaní obsadených sopranistiek.

Na začiatku svojej umeleckej cesty sa umelkyňa profilovala predovšetkým ako primadona operetného súboru. Nie však v niektorých „podenkových“ českých či rakúskych operetách, ale v klasickom operetnom repertoári diel Johanna Straussa, Kálmána, Frimla či Nedbala, no najmä Franza Lehára. Popri tom vystupovala aj v opere, či už v menších (Frasquita v Carmen, Zerlina v Don Juanovi), alebo vo veľkých úlohách, akou bola mezzosopránová Isabella v Rossiniho Talianke v Alžíri. Mohla naplno uplatniť svoj nosný, hoci nie priveľký tmavý soprán, ktorý potom preukázala v 40. rokoch. V úlohách lyrických (Micaela z Carmen, Massenetova Manon, Gounodova Margareta) a postupne aj v lyricko‑mladodramatických, akými bola Smetanova Mařenka, Čajkovského Líza z Pikovej dámy a Tatiana z Eugena Onegina.

Medzi obľúbenými úlohami Margity Česányiovej bola vtedy aj Pucciniho Mimi, ktorú spievala až do novej premiéry diela v roku 1959. Zo slovenského repertoáru patrili k jej profilovým úlohám Suchoňova Katrena (Krútňava, 1949) a Cikkerova Zuza (opera Juro Jánošík). Impozantne znel jej hlas na nahrávke posledného obrazu Jánošíka, kde pôsobivými výškami dominovala záverečnému zboru. A to už bola na prechode k dramatickému sopránu, hlasovému odboru, pri ktorého interpretácii predviedla výkony hodné opernej primadony. Začalo sa to Fideliom, za postavu Leonóry v tejto opere získala Štátnu cenu. Potom sa jej excelentné kreácie už sypali jedna za druhou. Okrem jej najvlastnejšieho Verdiho spievala Mozartovu Donu Annu, Janáčkovu Jenůfu, bola jedinečnou Wagnerovou Sentou v Blúdiacom Holanďanovi (s vynikajúcimi partnermi Bohušom Hanákom, Gustávom Pappom a neskôr Ondrejom Malachovským). Podobne k jej najlepším úlohám okrem „verdiovských“ patrila Milada vo výbornej inscenácii Smetanovho Dalibora (1957), rovnako ako Recha v Halévyho Židovke, kde sme pri klaňačke po prvý raz v SND počuli (či vyvolali) výkriky „Bravo!“. Najvlastnejšou doménou Margity Česányiovej však bol Verdi. Jej herectvo, napriek skúsenostiam z operety, bolo decentné a zredukované na to najnevyhnutnejšie. Zato city vyjadrovala svojím zamatovým tmavým hlasom a primeranou mierou patetického výrazu. Z Verdiho bola lyrickou v modlitbe neuveriteľne „pianisujúcou“ Desdemonou, v úlohách s akrobatickou koloratúrou (Abigail z Nabucca, Leonora z Trubadúra, čiastočne i Lady Macbeth) kládla dôraz na výsostne dramatické miesta partu. Tie potom nádherne predviedla vo svojich najlepších Verdiho kreáciách, ktorými boli Alžbeta z Dona Carlosa (s nádherne interpretovanou áriou z posledného obrazu) a Aida (1959). A predsa na prvé miesto by som dal jej Ameliu z Maškarného bálu (1964), kde dominovala tak v obraze pod šibenicou, ako aj v nasledujúcom dejstve pri tercete s Renatom a so sprisahancami.

Čaro spevu Margity Česányiovej charakterizoval kritik, okrem kvalít vokálneho materiálu, ako schopnosť legátového spievania, koncentrovanosť na tón v celom hlasovom rozsahu a dramatický výraz, čím vytvorila prototyp pravého verdiovského sopránu. Z divadla i zo spoločenského života odišla potichu, mesiac pred 96. narodeninami.

Vladimír Blaho, hudobný publicista