Presahy Elly Fuchsovej-Lehotskej, jednej z prvých tvorcov Baletu SND

Prvou ženou, ktorá uviedla svoje baletné diela na javisku Baletu SND, bola Ella Fuchsová‑Lehotská. Ako prvá tiež založila a viedla v Bratislave súkromnú baletnú školu, ktorá vychovala prvých interpretov pre mladý súbor Baletu SND.

Tanečnica, baletná majsterka, choreografka, šéfka baletu. V období 1920 – 1940 stála pri zrode slovenského baletu, formovaní a profesionalizácii Baletu SND. V jubilejnom roku 2020 oslávime 115 rokov od jej narodenia (24. august 1905, Ostrava – 9. máj 1967, Piešťany).

Tanečné začiatky

Ella Fuchsová‑ Lehotská sa narodila v Ostrave v umelecky založenej rodine. V rodnom meste začala navštevovať súkromnú baletnú školu Vladimíra Pirnikova a neskôr Achilleho Viscusiho. V trinástich sa stala – spolu so sestrami Emíliou a Boženou – členkou baletu Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave. Jej sestry boli sólistkami ostravského baletu v rokoch 1919 – 1927, Emília bola umeleckou šéfkou súboru v rokoch 1924 – 1925. Ela Fuchsová získala pod vedením svojho učiteľa Achilleho Viscusiho čoskoro post sólistky a tancovala v Ostrave sólové roly. Svojho pedagóga a šéfa nasledovala do Bratislavy, od roku 1923 do roku 1925 bola sólistkou Baletu SND, kde tancovala hlavné postavy vo všetkých Viscusiho baletoch. Na podnet Oskara Nedbala odišla v roku 1925 na dva roky do Štátneho divadla v Košiciach, kde sa prejavil jej muzikálový a operetný talent, tancovala v operetách a vytvárala svoje prvé malé choreografie. Neskôr prijala ponuku viesť baletný súbor v olomouckom divadle.

Na čele Baletu SND

Ella Fuchsová‑ Lehotská bola jednou z osobností, ktoré stáli na čele rodiaceho sa baletu. Prvým umeleckým šéfom bol Václav Kalina, český tanečník, pod ktorého vedením sa 19. mája 1920 baletom Léa Delibesa Coppélia začala písať história Baletu SND. Ďalšie dve sezóny balet neuviedol ani jeden nový titul. V sezóne 1923/24 prichádza na pozvanie riaditeľa SND Oskara Nedbala Achille Viscusi. Skúsený choreograf, pedagóg a šéf začal viesť prvé baletné teleso s víziou vybudovať európske profesionálne baletné teleso. Tragickou smrťou Oskara Nedbala sa pretrháva úspešné pôsobenie Taliana Achilleho Viscusiho v Bratislave. Post šéfa baletu prenechal svojej žiačke, sólistke Elle Fuchsovej.

Ella Fuchsová pôsobila v Balete SND v rokoch 1931 – 1933 a 1935 – 1937 ako tanečnica, choreografka, primabalerína a šéfka baletu. Pokračovala v budovaní súboru v snahe nadviazať na predchádzajúce umelecké smerovanie. V sezóne 1930/1931 uviedla balet Nikotína na hudbu Vítězslava Nováka ako „voľný prúd baletných kreácií s prvkami humoru a paródie“ a baletnú pantomímu Vták Ohnivák na hudbu Igora Stravinského. V sezóne 1932/1933 inscenovala celovečerný balet v siedmich obrazoch na hudbu Ludomira Róźyckého Pán Twardovski (1933). Popri choreografiách pre opery a operety uviedla balet Ožité fresky a inscenovala titul Z rozprávky do rozprávky, v oboch tancovala hlavné úlohy.

Choreograficky spolupracovala aj s bratislavskou Novou scénou a Československou televíziou, inscenovala množstvo operiet. V mladom súbore Baletu SND sa pod jej vedením sformovala prvá generácia sólistov, ktorú tvorili okrem nej aj Oľga Janatová‑ Doušová, Ria Astrová, Božena Holoubková, Anděla Křístková, Alžbeta a Irma Vécseyové, Tamara Corpona, Viktor Jassik, Miloš Pokorný, Ivo Richard Stuchlý, Jindřich Jercký, Karel Křeček, Emerich Gabzdyl a ďalší.

Významné bolo aj pôsobenie Elly Fuchsovej‑Lehotskej vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach, kde so svojím tanečným partnerom Viktorom Jassikom založila roku 1924 pri operete prvú baletnú skupinu. S Jassikom neskôr podnikla turné po Švajčiarsku, Taliansku a Poľsku.

Baletné školy Elly Fuchsovej

Ella Fuchsová založila a viedla niekoľko súkromných škôl, vďaka ktorým mohli vzniknúť profesionálne baletné telesá v čase, keď ešte neexistovali štátne školy. V Olomouci si založila svoju prvú baletnú školu, jej najslávnejšou žiačkou bola Manon Chauffeur, ktorá sa neskôr stala primabalerínou baletu Berlínskej štátnej opery a patrila medzi najslávnejšie tanečnice Európy, bola brilantná v balete i modernom tanci. V roku 1931 si v Bratislave založila súkromnú baletnú školu, v ktorej vychovala množstvo tanečných umelcov (k jej žiačkam patrila aj speváčka a tanečnica, operetná diva Ljuba Hermanová). Od roku 1938 bola choreografkou Tylovho divadla a veľkej operety v Prahe. Nasledovala svadba s Ferdinandom Lehotským, operetným spevákom a hercom, neskôr narodenie syna Juraja. Opäť sa vrátila do Bratislavy, do Baletu SND, ktorý v tom období uvádzal popri baletoch aj operety. Oskar Nedbal jej ponúkol spevácku rolu a Ella sa čoskoro stala miláčikom operetného publika. Predstavila sa napríklad v úlohe Vandy v operete Rosemary. Ako vynikajúca technická tanečnica absolvovala turné po Nemecku, Taliansku, Švajčiarsku a Poľsku. Počas druhej svetovej vojny pre svoj česko‑ židovský pôvod nemohla tancovať v divadle. Sústredila sa na školu a denne trénovala s cieľom čo najskôr sa opäť vrátiť do divadla. Počas bojov v Bratislave ju evakuovali do Ľubietovej, ani tam neprestala tancovať a učiť. Vyučovala základy baletu miestne deti (jedným z nich bol aj Peter Rapoš, neskôr sólista Baletu SND).

Trpký návrat

Jej škola pokračovala aj po návrate do Bratislavy, v budove na Námestí 1. mája. Absolventi tejto školy tvorili v Bratislave i Košiciach základňu domácich sólistov, spomeňme Augustu Herényiovú, Katarínu Gratzerovú, Petra Rapoša, Alicu Hoppeovú, Vlastu Potašovú, Bedřicha Füsseggera, Jarmilu Manšingrovú, Titusa Pomšára, Elenu Pomšárovú a ďalších.

Jej sen – vrátiť sa po vojne do SND na post primabaleríny a choreografky – sa jej už, žiaľ, nesplnil, neprijali ju späť do súboru, ktorý pred rokmi viedla a formovala. Od riaditeľa Andreja Bagara však dostala ponuku naštudovať s baletným súborom Slovanské tance. Úspešná premiéra Dvořákových Slovanských tancov bola v roku 1946 jej poslednou spoluprácou s národným divadlom. O rok neskôr sa narodil jej druhý syn Janko Lehotský. Bol jedným z jej žiakov na Štátnom konzervatóriu, kde Ella v rokoch 1946 – 1948 pôsobila a vychovala veľa známych tanečníkov. Ella Fuchsová‑ Lehotská zomrela v Piešťanoch 9. mája 1967 vo veku 61 rokov.

Eva Gajdošová, dramaturgička Baletu SND

Umelecký duch primabaleríny Elly Fuchsovej žije dodnes vďaka členom jej rodiny – hudobníkom, režisérom, hercom. Juraj Lehotský bol vynikajúcim trubkárom, Janko Lehotský je legendou slovenskej popmusic. Ich bratranci Igor Lembovič a Dušan Trančík sú známi režiséri. Vnuk Juraj Lehotský, režisér, dokumentarista a kameraman, získal významné európske ocenenia. Inak ako umeleckou cestou sa nemohla vybrať ani vnučka Ela, ktorá po babke okrem mena zdedila talent a podobu. Možno práve preto sa úspešná herečka rozhodla vydať po jej stopách, aby zistila viac o pute, ktoré ju s Ellou spája.

„S Ellou Fuchsovou‑Lehotskou ma spája meno i rod. To nie je málo. Narodila som sa šesť rokov po jej smrti. Nezažila som ju. Ani Ferdinanda, môjho dedka. Vlákno sa stratilo, ale neprerušilo. Spriesvitnelo. Snažím sa ho nájsť. Pozerám do jej tváre na fotografiách, snažím sa ucítiť to puto. Čo to vo mne chce celý život tancovať? Si to ty, Ella, vo mne? Kde sa to berie? Táto túžba… Myslím na jej lásku k tancu, na jej odhodlanie, jej vytrvalosť. Pochybovala niekedy o svojom smerovaní?

Čím som staršia, tým si viac uvedomujem neľahkú pozíciu ženy umelkyne. Ako spojiť prácu a rodinu. Ako to dokázala ona? Myslím, že jednoducho musela tvoriť, učiť a tancovať. A nepýtala sa, ako to má urobiť. Jednoducho žila naplno. A rodina bola súčasťou tejto práce. Žili v byte, kde mala tanečnú školu, mala tanečnú školu tam, kde bývali, synovia Jurko aj Janko museli tancovať tiež, a keď netancovali, tak pomáhali a motali sa okolo. Vytvárala zmysluplné smerovanie, odovzdala lásku k tancu desiatkam dievčat a žien.

Jej život je pre mňa stále záhadou. Zomrela, keď mal otec Janko Lehotský 18 rokov. Už si toho veľa nepamätá. Skôr útržky spomienok z detstva. Snažím sa spätne dohľadať spomienky na ňu, vyskladať mozaiku jej úžasne inšpiratívneho života. Cítim, že je najvyšší čas to zachytiť, pocítiť vlákno medzi prstami a začať spájať niť jej života.“

Ela Lehotská, Bratislava 2020