Rád hľadám v klasikách kľúč k nášmu terajšiemu mysleniu

Matúš Bachynec (1991). Vyštudoval VŠMU, odbor divadelná réžia v ročníku prof. Romana Poláka. Po škole hosťoval ako režisér v Slovenskom komornom divadle Martin, v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, v Divadle Andreja Bagara v Nitre a v Divadle Jána Palárika v Trnave. Pre Činohru SND naštudoval hru Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu. V súčasnosti skúša inscenáciu dvoch hier: Jozef Gregor Tajovský Hriech a Gabriela Preissová Její pastorkyňa, ktoré budú mať premiéru v Štúdiu činohry 2. a 3. apríla 2020.

Ako si sa dostal k divadlu? Mal si nejaké základy v rodine?

Moja rodina nie je absolútne poznačená divadlom. Ani sme nikdy nechodili do divadiel alebo galérií. Už si presne nepamätám, kedy u mňa prepuklo nadšenie pre divadlo. Ako školák som bol v triede taký typický zabávač, chodil som do ZUŠ na literárno‑ dramatický odbor, a keď som mal štrnásť rokov, chcel som byť hercom. Prijali ma dokonca aj na konzervatórium v Bratislave, ale nenastúpil som tam. Bol by som tam spolužiakom Moniky Potokárovej, s ktorou sme sa neskôr – ja ako režisér a ona ako herečka – stretli na VŠMU. Ale nakoniec som nastúpil na gymnázium v Trenčíne.

Asi každý divadelník má nejakú inscenáciu, ktorú na začiatku svojej cesty videl a pri ktorej si povedal: Takéto divadlo chcem robiť! Takéto divadlo má zmysel! Ktorá inscenácia to bola u teba?

Raz som sa náhodou dostal na festival Dotyky a spojenia. Cez jeden ochotnícky projekt som sa poznal s dramaturgom martinského divadla a zároveň aj dramaturgom festivalu Robertom Mankoveckým, ktorý nás raz v Bojniciach zobral do auta a odviezol do Martina. Večer bol koncert Štúrovci zrušený a vtedy som veľmi intenzívne pocítil divadelnú atmosféru a energiu ľudí, ktorí ho robia. Ešte predtým som však videl ako sedemnásťročný gymnazista v Martine Polákovho Ivanova. Poznal som už Ivanova ako text, no Polákova interpretácia bola pre mňa prvým silným impulzom k štúdiu divadelnej réžie. A hoci ma v tom čase ešte nezaujímali mená režisérov, osud to zariadil tak, že som sa o niekoľko rokov neskôr ocitol na VŠMU práve v jeho ročníku.

Na škole človek robí so svojimi rovesníkmi generačné divadlo, snaží sa vyjadriť jeden generačný pocit. Keď prejde do prostredia profesionálneho divadla, musí sa naučiť komunikovať a nájsť spoločnú reč aj s ľuďmi, ktorí sú od neho často aj o 30 – 40 rokov starší. Bol pre teba tento prechod zo školy do profesionálneho prostredia ťažký?

V Trenčíne ma ešte ako tínedžera prijali do ochotníckeho súboru, v ktorom som bol v tom čase najmladší. Moji kolegovia mali od tridsať do sedemdesiat rokov. Prijali ma za svojho a práve v tom divadle som trávil po škole každý večer s dospelými ľuďmi, ktorí riešili problémy dospelých – od rozvodov až po alkoholizmus. Podobne aj v detstve som sa vždy priatelil s ľuďmi, ktorí boli odo mňa o generáciu starší. Takže samotný prechod zo školy až taký náročný nebol. Oveľa ťažší bol pre mňa prechod z gymnázia na VŠMU. Pochopil som, o čo všetko by sa mal režisér zaujímať a čo by mal vedieť. Musel som si toho veľmi veľa doštudovať, aby som dobehol svojich spolužiakov.

Čo je pre teba najdôležitejšie pri výbere titulu? Aké témy ťa zaujímajú?

Pokiaľ by som mal nájsť spoločného menovateľa svojich réžií – často som robil našu klasiku alebo hry, ktoré sa zaoberajú našou minulosťou. Dvakrát som inscenoval Timravu, potom Františka Langera, Ladislava Mňačka, Pavla Rankova, spracoval som ako tému Martu Kubišovú, teraz idem robiť Miladu Horákovú… Keď sa začneš zamýšľať nad tým, prečo sa v našej spoločnosti a politike dejú také veci, aké sa dejú, množstvo odpovedí nájdeš práve v našej histórii. Zistíš, že socializmus priniesol určitý kultúrny kapitál, ktorý nás formoval. Hoci som sa narodil až po Novembri 89, vychovávali ma však rodičia, ktorí celý život prežili v tomto systéme. Nejde zo dňa na deň prestať rozmýšľať určitým vžitým spôsobom a začať rozmýšľať slobodne. Preto rád hľadám v našich klasikách kľúč k nášmu súčasnému mysleniu a konaniu. Chcem konfrontovať naše súčasné myslenie s naším myslením počas socializmu, Slovenského štátu, prvej republiky, monarchie atď.

Dávajú aj hry Hriech a Její pastorkyňa nejakú odpoveď na to, prečo dnes rozmýšľame tak, ako rozmýšľame?

Neviem, či sa to dá povedať takto všeobecne, ale určitým spôsobom áno. Už len položenie týchto dvoch hier vedľa seba na jednom javisku a v jeden večer hovorí niečo o rozdiele rozmýšľania dvoch susedných národov.

Preto je pre teba dôležité, aby sa obe hry hrali v pôvodnom znení? Tajovský sa zvykne niekedy prepísať aj do hovorovejšej slovenčiny. No a Její pastorkyňa je zase pôvodné napísaná v slovakizovanej češtine.

Má to niekoľko dôvodov. Ten prvý je už samotná dramaturgia, ktorá tu vedľa seba kladie a porovnáva slovenskú a českú realistickú drámu. Možno keby som robil len Hriech alebo len Její pastorkyňu, preklad alebo úprava jazyka na súčasnejší by mali opodstatnenie. My však tieto hry kladieme vedľa seba. Obe sú klasiky a obe hovoria v podstate o jednej téme. Automaticky ti napadne, že ak chceš akcentovať tieto rozdiely v riešení jedného problému v dvoch rozdielnych národných dramatikách, môžeš to urobiť práve tým, že ich necháš v originálnom znení. Wittgenstein napísal, že hranice jeho sveta sú hranicami jeho jazyka, inými slovami, že určité myslenie je spojené s určitým myslením, že jazyk určuje nášmu mysleniu mantinely. Myslím si, že sa s tým dá v tomto prípade súhlasiť. Protagonisti oboch drám konajú tak, ako konajú, pretože sa nachádzajú v určitom konkrétnom prostredí formovanom konkrétnym jazykom – myslením.

Ten rozdiel sa prejavuje aj v žánroch oboch hier. Ako by si pomenoval žáner Její pastorkyne a ako žáner Hriechu?

Asi by sa dalo povedať, že obe sú tragédie, aj keď nie úplne čisté. Ale ako som už spomínal, pokúšame sa hry spojiť v jeden inscenačný tvar. Je to trochu experiment. Kým u Preissovej sa dá vybadať až akýsi antický pôdorys drámy s fatálnym koncom, Tajovský napriek náročnosti témy stavia Hriech tak, že miestami môže pripomenúť aj situačnú komiku. Môžem uviesť príklad. Všetky postavy sú oboznámené so základným problémom, a to, že Eva má nemanželské dieťa a jej muž sa vracia z Ameriky. Túto skutočnosť vie aj divák, a tak sa stane, že Amerikán Kvaško je jediný, kto o dieťati nevie. A všetci čakáme, ako sa to dozvie. To je jeden z princípov komédie. Tej komike môže pridať aj pragmatizmus Bory…

Obom hrám súdobá kritika vyčítala príklon k naturalizmu, to, že ukazujú a hovoria na javisku o drastických veciach – vražde novorodenca u Preissovej či o pokusoch o potrat neželeného dieťaťa u Tajovského. Na druhej strane, v tom čase bola smrť – a to aj smrť malých detí – každodennou súčasťou života. A ľudia verili… Nebojíš sa, že v našej precitlivenej dobe, v ktorej sa smrť tabuizuje, budú tieto dva texty pôsobiť na diváka ešte šokujúcejšie, ako to bolo pred 100, resp. 120 rokmi?

Nemám pocit, že by konkrétne tému smrti súčasná spoločnosť výrazne tabuizovala. V súčasnej svetovej dramatike sa riešia rovnako kruté témy. Asi je pravda, že sa vzhľadom na „rýchlosť doby“ dnešná spoločnosť so smrťou snaží vyrovnať rýchlejšie. Inými slovami, málokto dnes napríklad nosí čiernu dva roky po smrti blízkeho človeka. Ale zaujímavé je, že ak sa ja dnes trebárs ako režisér chcem venovať slovenskej realistickej dráme napísanej pred sto rokmi, musím nejaký čas venovať štúdiu etnologických či etnografických kníh. Dnes už pôrody neprebiehajú doma, nijakú ženu dnes neoznačíme ako prespanku, na svätého Jána nebeháme holí okolo potoka atď., skrátka veci, ktoré si dnešná spoločnosť vie len ťažko predstaviť. Paradoxom potom je, že doboví kritici, ktorí v negatívnom zmysle poukazovali na Preissovej, resp. Tajovského krutosť v ich diele, mali k tomuto svetu bližšie ako my, rozumeli jeho pravidlám, poznali krutosť dedinského života lepšie ako my dnes, a predsa sa im zdala neprimeraná.

Má spojenie týchto dvoch krutých príbehov nejaké katarzné vyvrcholenie?

Určite áno. Oba príbehy sú ohromne silné. Ak vezmeme do úvahy všetky detaily, všetky okolnosti, ktoré formujú konanie postáv týchto dvoch podobných svetov, myslím si, že sa im dá ľahko porozumieť. Tak obyčajne ľudsky. Ak ako divák v Pastorkyni prežijem, pochopím Kostelníčkinu nekonečnú lásku k nevlastnej dcére, potom s ňou dokážem prežiť aj zločin, ktorý spácha, neodsúdiť ju v zmysle „kameňom do nej“, tak ako to urobia postavy v hre.

Matúš Bachynec, režisér, v rozhovore s Danielom Majlingom, dramaturgom pripravovanej premiéry Hriech/Její pastorkyňa