V prúde spomienok a želaní

Slovenské národné divadlo má za sebou ten pomyselný magický dátum. V jeho storočnej histórii sa výročie oslavovalo niekoľkokrát. A každá prežitá dekáda je úspechom, každá oslava je obzretím späť. Oslavy profesionálneho divadla z 30. rokov sa niesli v bulletine pod Leninovým citátom: „Proletariát, ktorý prevezme moc do svojich rúk, vytvorí podmienky pre nebývalý rozkvet kultúry.“ Proletariát sa našťastie nestal tým, kto prevzal moc nad rozkvetom kultúry. Hoci ju mal ambíciu riadiť. Našťastie to boli odvážni tvorcovia, intelektuáli, ktorí vkladali podtexty a odkazy na dobu, a diváci, ktorí čítali metafory. V tomto je sila divadla neúprosná.

Keď SND oslavovalo päťdesiate výročie, vzniklo niekoľko dokumentov. V jednom z nich divadelný kritik Vladimír Štefko označil cestu päťdesiatich rokov ako strastiplnú púť dejinami mladej profesionálnej kultúry, ako bohatý materiál, ktorý by vedel uživiť niekoľko dielov dokumentárnych filmov. Aká je jeho cesta po sto rokoch, to budeme ešte iba skúmať.

Ako a čo želali tomuto divadlu jeho členovia a spolupracovníci v uplynulých výročiach, vieme nájsť teraz. Ich spomienky a želania sú istým svedectvom v čase, priznaním problémov začiatkov i náročných zmien. Je to potvrdenie neľahkej cesty a o to väčšej úcty a pokory súčasníkov k predchodcom. Čo sa naplnilo, čo, naopak, azda na tej storočnej ceste SND stále platí?

Andrej Bagar pri štyridsiatom výročí Slovenského národného divadla: „Bolo by treba vari napísať oslavný článok. Hádam niečo patetického, hodne nadneseného. Veď naše divadlo oslavuje štyridsiate výročie svojho jestvovania. A nie je to dajaké nedôchodča. Nič prostredného, ale prvoradá umelecká vyspelá ustanovizeň, ktorá v oblasti našej kultúrnej politiky plní mimoriadne závažnú úlohu. No akokoľvek sa o to pokúšam, nedaria sa mi slová chvály. Som dojatý. Hlboko dojatý. A predstava jubilejných osláv akosi sa mi rozplýva, stráca kontúry a čoraz viac a zreteľnejšie vynára sa mi cesta – dlhá štyridsaťročná cesta, ktorou naše divadlo kráčalo.

Nie na terajšom námestí P. O. Hviezdoslava, v honosnej budove, kde popri nápise ,Stadtheater‘ a ,Városi szinház‘ ocitol sa v roku 1920 aj nápis ,Slovenské národné divadlo‘, nie vari tam stála kolíska slovenského profesionálneho divadelníctva. Tá stála na inom mieste. Jej domovom bolo celé Slovensko. Pardon – celé Slovensko s výnimkou mesta Bratislavy a Košíc. Lebo pre tieto dve mestá nebola divadelná spoločnosť, v ktorej boli už aj slovenskí herci, umelecky dosť vyspelá. Toto, prosím, nehovorím ako výčitku a ani neironizujem. Je to len konštatovanie skutočnosti.

Pätnásť českých a päť slovenských hercov a herečiek putovalo z mesta do mesta, od Prešova po Malacky a ľud týchto miest a mestečiek po prvý raz v dejinách svojho národa počul umelecký prednes slovenského slova od ľudí, ktorí si herectvo zvolili za svoje povolanie.

Dvadsať v prevažnej väčšine mladých umelcov, spätých veľkou láskou so svojím umením, vytvorilo pevný kolektív vrúcneho priateľstva a vzájomnej pomoci. Len tak bolo možné prekonať tú nesmiernu námahu a ťažkosti, za akých tento súbor pracoval. Spomínam, ako nám bolo, keď tento jednoliaty súbor pre finančné dôvody po jednoročnej činnosti rozpustili. Každý pošiel svojou stranou, no priateľské zväzky uzavreté medzi nami a českými kolegami trvajú dodnes.

Po rokoch stretáme sa zase. To už v Slovenskom národnom divadle.

A bola to cesta nových prekážok a nových sklamaní. No napriek všetkým ťažkostiam zakladáme dramatický odbor pri hudobnej škole ,s právom verejnosti‘ a tam prví slovenskí herci – ešte sami veľmi mladí a veľmi neskúsení – začínajú vychovávať svojich nastávajúcich kolegov. 

Založenie slovenského činoherného súboru v r. 1930 bolo pre nás veľkým sviatkom. Veď vznikol prvý slovenský kompletný súbor. Neviete si predstaviť, aké prekážky sa stavali do cesty vzniku tohto samostatného súboru a koľko pokusov o jeho eliminovanie bolo treba odrážať. Boli aj takí, čo si nevedeli odpustiť zdôrazňovať pri každej príležitosti zbytočnosť tohoto súboru alebo aspoň predčasnosť jeho založenia. Bolo treba obhajovať nielen umeleckú existenciu – a to často a dôrazne, ale aj materiálnu postať. Každý nový riaditeľ divadla prišiel s novými reformami a tie spočívali na prvom mieste v znižovaní platov.

Môcť tak vybudovať pre každú župu jedno divadlo! Môcť vybudovať aspoň dve ambulantné divadlá, aby sa naša divadelná kultúra z prípadu na prípad dostala aj do našich dedín! Tieto sny pomáhali mi znášať ťažké dni politického väzňa, udržovali vo mne vieru v návrat a utvrdzovali vo mne presvedčenie, že po víťaznom zakončení vojny nastanú priaznivé časy aj pre rozvoj nášho divadelníctva.

V tomto roku oslavujeme štyridsiate výročie vzniku Slovenského národného divadla. Sme naň naozaj hrdí. Je schopné riešiť aj najzávažnejšie umelecké problémy. Obstojí v súťaži s umeleckými súbormi v európskom meradle.

Jubilanta treba osláviť. Nuž oslavujeme, spomínajme a nezabúdajme.“

Významný slovenský dramatik, ktorý bol priam „kmeňovým“ autorom Činohry SND, Ivan Stodola divadlu venoval tieto slová: „Slovenské národné divadlo sa nám narodilo pred štyridsiatimi rokmi ako útla sadenička. Bola slabučká, neduživá a jej korienky veru mnohé chrobáčiky obžierali. Vyrástla nám však v košatý strom, ktorý už ani veľmi silný víchor nevyvráti. Pyšný som, že aj ja som prispel skromnou prácou k jej rastu.“​​​​​​​

Jedna zo zakladajúcich členiek Oľga Borodáčová, manželka otca profesionálneho divadla, dlhoročná členka SND, venovala divadlu k jeho päťdesiatke tento odkaz: „Prežila som v tomto divadle mnoho ťažkých, ale i krásnych chvíľ a nebyť tej viery, že príde čas, keď aj herecké povolanie bude patriť celej našej verejnosti, nielen niekoľkým bohatým a vyvoleným, neviem, či by som pri ňom toľké roky vydržala. Toto nie je dôležité. Radostné je, že sa divadlo zrodilo z lásky viacerých ľudí, že úsilie o toto divadlo nevyšlo nazmar a nebyť tej dobrej vôle všetkých, dnes by sme neoslavovali polstoročie nášho národného divadla. Čo je päťdesiat rokov v živote človeka a čo je päťdesiat rokov v dejinách nášho divadla. Myslím, že je to mladosť, že je to ten najkrajší vek. Tie najkrajšie boje, ale i víťazstvá, ale i boje sú ešte pred nami. Divadlo nikdy nezostarne, lebo bude večne napájané novou krvou, novými krásavicami, mladými šuhajmi a najsilnejšími hereckými talentmi. Ak nové generácie zdedia len jednu tretinu tej vytrvalosti i lásky k divadlu, myslím, že môžeme byť bez obáv, lebo budúcnosť bude ešte krajšia a radostnejšia. Aj u nás sa symbolicky odovzdáva olympský oheň, aj u nás sa zažína nielen fakľa a reflektory, ale i srdcia tých, ktorí až do sebažertvy slúžia divadelnému umeniu.“​​​​​​​

Karol Machata sa zasa zamyslel nad podstatou a unikátnosťou diváka: „Bol prekonaný obrovský skok k tomu, aby sme aj my získali svojho diváka. Žiarlivo sme pozerali na divadelné kultúry okolo nás a my sme bojovali iba o toho prvého. Tento boj bol víťazne vybojovaný a dnes máme takého diváka, o ktorom zahraničné súbory, keď hosťujú u nás, hovoria, že je veľmi chápavý, srdečný a spontánny, a závidia nám ho. Pravdaže, nielen zahraničné súbory, ale aj my sami cítime večer čo večer, že máme toho skalného, ktorý nám drží palce, zveruje sa so svojimi starosťami, rád sa rozveselí i poplače so svojím hrdinom.

To sú chvíle, keď človek ďakuje za to, že sa stal hercom, že môže ďakovať, že môže pôsobiť na tej druhej strane rampy, keďže hrá pre také obecenstvo, ktoré mu závidia iné svetové divadlá.“
Tieto slová o divákovi slovenského národného divadla platia dodnes. Dnes nám nášho diváka závidí aj Európa.

A na záver zamyslenie Františka Dibarboru o zmysle a podstate národného divadla v päťdesiatom roku jeho života: „Divadlo a národ. Každý malý národ mal v minulosti i teraz národné divadlo. Atribút národné sa mu pridáva nie preto, že jeho sídlom je hlavné mesto, ale preto, že toto divadlo patrí národu, vzniklo z jeho túžob, zápasu a vôle, bolo útechou trpiacemu a vzpruhou bojujúcemu národu alebo pýchou oslobodeného národa. Národným sa stalo obsahom svojej činnosti cez hry, ktoré hralo svojmu divákovi, a svojou citlivosťou v národných problémoch vo svetlých i tmavých chvíľach jeho dejín. Nastavovalo národu zrkadlo, raz krivé, oblé, vypuklé, zaznamenávalo pulz jeho srdca a prejavy jeho mysle. Raz v hyperbole a inokedy v inotaji, raz v pátose a raz v hĺbavej dušespytnej analýze. Preto divadlo a preto národné.“

Dušan Jamrich ako riaditeľ SND pri 75. výročí napísal divadlu tieto slová: „Nosiť modrý dres SND je radosťou, hrdosťou, ale predovšetkým záväzkom. Divadlo je súčasťou národnej kultúry, je seizmografom doby, vydáva svedectvo o nej i o úrovni divadelnej kultúry. Len keď sa režimy rúcajú, divadlo berie na seba úlohu tribúna. Aj keď mnohé detské choroby mladej demokracie a transformujúcej sa ekonomiky dopadli aj na naše hlavy, na postoj, činnosť, v týždňoch, keď sa ‚hýbali dejiny‘, môžeme byť hrdí. Nič viac. Ale ani nič menej. Všeličo bolo zastarané, všeličo vzniká na zelenej lúke, ekonomické pravidlá sa menia. SND má pri všetkých zmenách jeden stály cieľ. Zachovať, čo nám generácie tvorcov zanechali, a povýšiť k novým kvalitám, lebo práve v umeleckej tvorbe SND nestaviame na zelenej lúke. Pravidlá zabezpečenia zázraku, akým je predstavenie, sme však zmenili a stále zdokonaľujeme. Aby aj naďalej večer čo večer mystérium ducha, oka, ucha, mozgu a srdca mohlo pokračovať pre radosť tvorcov, ale najmä tých, ktorí sú naším najdôležitejším sponzorom, našich divákov.“

Miriam Kičiňová, lektorka dramaturgie Činohry SND